skrat

     Strkal doň studeným ňufákom, akoby zisťoval, či žije. Žil, zahnal sa. Pes preľaknuto zaskučal a odbehol preč. Rado otvoril oči a čakal, či sa neobjaví jeho pán, nikto však nenakukol. Len kypré kopčeky hliny vykúkali spod vrstvy ihličia. A háveď držal na uzde ranný chlad.
     Vyliezol spod tuje a obzeral sa po prázdnom námestí. Keď sa oprašoval, buchol sa prstami o kľúče a zahrešil. Hlavou mu blysla nejaká spomienka, ale nezachytil ju. Aj tak mu bola ukradnutá, ako napokon všetko. Zo včera si nepamätal nič a ak si aj niečo pamätal, chcel na to zabudnúť.
      Spať na námestí pod tujami sa mu páčilo. V poslednom čase to robieval, aj keď sa nespil ako teľa. Jednoducho sa mu nechcelo vracať sa domov. Znenávidel to tam. Legendárna sladkosť domova sa kamsi nebadane vytratila, spolu s láskou. Napadlo mu, že tú sladkosť robí práve ona.
      Pes nadľahčene skákal okolo starého pána, ktorý ohýbal chrbát nad trávnikom. Na ruke mal natiahnutý sáčok, na tvári sladký úsmev. Rado si tým smerom znechutene odpľul a odkráčal preč.

      ...

      Krčmár sa tak sladko neusmieval, bol to len úškľabok. Krčma nebola domovom, išlo len o kšeft a sladkosť nebola na mieste. Pasovala sem horkosť. A niektorých až striasalo, keď tú horkosť prehĺtali.
      Rado prešiel rovno k výčapu. Zima mu už nebola, no hlava mu trešťala naďalej. Objednal si rovno dve a prvé do seba vlial ešte pri výčape. Vždy pil len pivo a až teraz si uvedomil, že pre neho bola krčma vždy horká. Ale aj tu mu bolo lepšie ako doma. Sadol si chrbtom k ostatným, aby sa nemusel ani len odzdraviť. Dali mu pokoj, už ho poznali.
      Telo mu zaplavoval opojný pocit. Ani hlavu už necítil. Bolo mu dobre, no zatúžil po blaženosti. Ukázal krčmárovi dva prsty. Radosť pozerať! Presné pohyby, nad čiarku, rýchlo a chutne, nie ako doma. Naposledy ani nedovarila, sviňa neochotná! Krčmár doniesol pivá a prehodil:
      „Máš tu vyzývateľa.“
      Rado sa otrávene poobzeral po krčme. V strede sedeli dvaja, ktorých tu ešte nevidel. Tupé tváre, čo do tunajšej horkosti vmiešavajú strach. Aj Rado ostal zarazený, no krčmár naliehal:
      „Nemaj obavy, poznám ich. Keby chceli, dokopú ťa ako psa. Počuli, že si dobrý, tak prišli skúsiť.“

      ...

      „Tvoj vklad!“ nahnevane zopakoval tupec.
      Rado hltavo dopíjal pivo, aby mu nebolo vidno priamo do tváre. Dúfal, že kým dopije, strach z nej zmizne. Tupé tváre sediace oproti nemu ho však aj tak videli, strach poznajú dobre. A Rado zase videl, že nemôže ustúpiť a musí hrať, inak ho naozaj dokopú ako psa. Blaženosť zmizla. Ťažký revolver ležal na stoeurovke vedľa šachovnice a ako naschvál mieril priamo na neho. Lenže Rado teraz nemal čím dorovnať stávku. Bezradne luskol na krčmára, až ho zabolel prst. Prst? Kľúče! V náhlom popude hodil kľúče k revolveru:
      „Stačí?“
      Nechápali, tak im vysvetlil, že dom je dobre zariadený a prázdny. O nej sa nezmienil, no ani neklamal. Nebola pre neho ničím. Krčmár akurát doniesol pivo a preglgol. Osopili sa naň:
      „Vravel si, že má prachy! Kto má čas kšeftovať s pičovinami?“
      „Ešte si nevyhral,“ povedal Rado nahnevane a zapálil si cigaretu, „začni.“

      ...

      Okolo domu na konci ulice pomaly prešiel čierny mercedes. Zastal za domom, aby ho nebolo vidieť. Rado vybehol s rukou v rozkroku a v širokom postoji močil do trávy. Tupci sa mu smiali, že keby toľko nechľastal, možno by ešte vedel hrať. Potom všetci vošli do domu.
      Rado sa pripravoval, že ju pošle úderom do mdlôb. Nevybehla, v smradľavom tichu bzučali len muchy. Po chvíli načúvania sa pohol do obývačky a tupci ho trochu neisto nasledovali. Keď vošli, Rado sa pohľadom lúčil s cennosťami. Tupec za ním zdesene skríkol a ten ďalší vzápätí zaklial. Spanikárili a Radovi ťažký revolver dopadol na temä.
      Keď precitol, zase mu trešťalo v hlave. Na líci cítil mokrý koberec. Otvoril oči a zbadal jej bosé nohy. Nereagovali na veľkú mäsiarku, ktorá po nich behala a norila sosák do lepkavej krvi.