Zlodej

Zlodej

      Letná záhrada bola napriek chladnému počasiu zaplnená do posledného miesta a jediný rozdiel, ktorý čašník spozoroval bol, že namiesto piva donášal hosťom horúce nápoje. Hrnčeky zvierali v skrehnutých dlaniach, usrkávali z čajov, káv, čokolád, prevareného džúsu a zaujato sledovali dianie na najrušnejšom pražskom námestí.

      Len čašník Leopold bol duchom neprítomný, no keď bystrým okom zachytil prudký pohyb muža v čiernom, ako si to od súšošia šinie smerom k nemu a v ušiach začul krik "Zlodej, zlodej!", tácka s kávou nemotorne pleskla o pultík, Leopold sa vyrútil v ústrety bežiacemu chlapíkovi s kabelkou a ničoho iného si nevšímajúc, kľučkoval pomedzi prekvapených, híkajúcich turistov, kým chlapa nedohnal. Schmatol ho za golier a medveďou silou mu kabelu vytrhol.

      „Pusť ma, hlupák! Si slepý, alebo čo?!" zachripel lapený a skúšal sa vymaniť spod zovretia.

     Než sa Leopold spamätal, ktosi z davu naštvane skríkol: „STOP!" Predral sa k nim šťúply chlapík a prstom ďobol do Leopoldovej vesty: „Hej, vy! Nevidíte, že točíme? Vravel som, aby tu okrem komparzistov nikoho nepúšťali!"

     Leopold zaliaty rumencom čosi nesúvisle zabľabotal a a keď rozchechtaný dav utvoril koridor, so sklopenými ušami ním prešiel rýchlymi krokmi. Mlčky sa vrátil do reštaurácie a keď doniesl omeškanú kávu šomrajúcim rakúšanom, videl, ako sa nad súsošie vzniesol žeriav s kamerou a počul vzdialené pokyny réžie. Leopold na sebe cítil posmešné pohľady hostí a než mu smena skončila, niekoľkokrát mu na myseľ prišla stará, známa pravda: ´Pre dobrotu, na žobrotu...´