TAM, KDE SA RODÍ POÉZIA

Vždy, keď si čas nasadí druhý závoj

A vzduch ako tekutý z morí zdá sa

Ja obliekam si rúcho a stávam sa kráľom

Do opojenia čiernych krások vnáram sa

 

Keď noc dopletie sieť a hviezdy osvetlia hory

Skvapalňujem ticho  a zalievam ním záhony

Silním! A úderom rúcam dočasné dňa múry

Klaniam sa a oddávam v moc tej mesačnej krajiny

 

Ty, panna moja - vždy si ku mne nežná!

Prijímam Tvoju krásu a uvoľňujem závoru

Myseľ čistá a ja ako stála duša hriešna

Prekračujem nemennú chaosu priekopu

 

I keď sen je večný okamih

Zdá sa však, že v tomto zjave

Registrujem tichý, jemný prienik

Len súladu a pokoja v mojom stave

 

Som tu, kde sa svetlo plaší, skrýva

Odeté v pokrkvanú zamatnú róbu

Z chyže jasnej skľúčene sa díva

Na každonočnú moju zdravú chorobu

 

Slová vryté v pergamen odkrývajú tajomstvá

Veď nutne hľadáme pre mladosť starobu

V knihách duší sa vynášajú proroctvá

Ako nenájsť lieky na túto nočnú príhodu

 

Len čo kvety zavrú svoje puky sladké

A dych ich spánku sa mení v stony hlasné

To mne vzduch vanie pokojom, myseľ sa žení s harmóniou

A vstupujúc do života, podávajú si ruky - s poéziou

 

 

---