Vážení, je mi z vás na vracanie!

Z 98% je človek opica (alebo opica človek?). Zvyšné 2% ale predstavujú tak veľký úsek vývoja, že vďaka nim je človek človekom a pan troglodytes, šimpanzom. Často som uvažoval nad tými percentami. Čo, do čerta, človeka odlišuje od zvieraťa? Láska? Slony ju prejavujú oveľa dojímavejším spôsobom. Vernosť? Bocianie páry sú si verné až do smrti. A, ľudia, ruku na srdce, že je pojem vernosť v súčasnosti braná už len ako zlý vtip?

                Môj najlepší priateľ, Sokoľ, v tom mal jasno. Ja, on, Anča, Hríb a Kniaz sme tvorili stratenú existenciu súčasnej stratenej existencie. Intelektuálne spoločenské trosky. Ja a Sokoľ sme sa spoznali na psychiatrii. Anču, Hríba a Kniaza sme spoznali až neskôr, v čakárni na psychopreventívke. Len čo sme sa zbadali, vedeli sme, že sme na tom rovnako – zúfalci, ktorí sa tvária ako blázni, aby prežili v šialenostiach naokolo. A všetkým nám minimálne raz napadlo, že sa zabijeme. Anča bola v tomto už skúsená. Prežila trikrát. Po nociach sme sa schádzali v Sokoľovom byte, spolu sme sa spíjali, spolu sme zvracali, spolu sme rozvíjali hlboké debaty a konečne sme boli sami sebou – citovo vycucanými intelektuálmi. Potom prišiel deň a boli sme zas tí šibnutí. Tí blázni, na ktorých sa ukazuje prstom a šušká: „to sú tí samovrahovia. Liečili sa už niekoľkokrát, ale stále sú hanbou spoločnosti!“

                „Hovadiny!“ vykríkol raz Sokoľ, keď sme sa prehrýzali percentuálnou otázkou bytia rodu homo. Anča vyšla s teóriou myslenia.

                „Je to hovadina,“ opäť zopakoval Sokoľ, upil z vína a pokračoval: „myslenie...myslí aj šimpanz, keď sa vŕta paličkou v termitisku.“

                „To nie je myslenie,“ odporovala mu Anča, „u zvierat ide o otázku pudov, nie myslenia. Pud vedie šimpanza aby vzal vetvičku...“

                „Ak je to pud, povedz mi, prečo to nerobia iné opice? Alebo, vezmi si orangutana v zoologickej záhrade. Každý deň je zašitý v jednom kúte a ťuká kameňom o sklo. Vieš prečo? Pretože vie, že na tomto mieste sa mu už zo skla podarilo odbiť.“

                „Ja by som skôr povedal, že je to tými banánovníkmi na druhej strane...“ ozval sa ticho Kniaz a Hríb mu do toho zakontroval hlbokým zachrápaním.

                „To, že by si bol ty ochotný predať vlastnú matku za kus mäsa je známe, ale sloboda v tomto prípade hrá väčšiu rolu, ako banán,“ odvetil som sucho.

                „To nie je pravda! Matku nie,“ riekol Kniaz, „ale ženu možno áno.“

                „Bol by si prvý chlap, ktorý nepadol za obeť svojím deťom a žene počas hladomoru.“ Všetci sme sa rozrehotali a posilnili dúškom červeného.

                „Ja si myslím, a som si istý tým, že mám pravdu, ako vždy, že ten dvojpercentný rozdiel medzi primátom a človekom tvoria tie špiny, ktoré človek robí,“ Sokoľ si odkašľal a pokračoval, „pretvárky, klamstvá, porovnávanie, prázdne reči... to všetko je to, čo robí človeka človekom.“

                „Svinstvá,“ zachripela Anča.

                „Raz sa postavím nahý na balkón a zrevem: je mi z vás na bľutie, vážení! A všetkých ich ovraciam. To je to, čo im patrí.“

                „My nie sme lepší,“ namietol Kniaz.

                „Nie sme, ale aspoň si to priznáme,“ odvetil som.

                „Svinstvá,“ opäť zachripela Anča a hodila do seba zvyšky z pohára. „Myslia si o sebe, aké sú dokonalé. Krásne, inteligentné... pritom sú iba obyčajné husi. Obyčajné posrané husi... Prečo im to, do riti, každý zožerie?“

                „My nie,“ riekol Kniaz svojim pokojným hlasom.

                „Pretože tí, čo im to zožerú, sú debili. Alebo zaslepení tupci. Čo je ďalší rozdiel medzi nami a zvieratami – city, emócie,“ odvíjal svoju teóriu Sokoľ.

                Z kúta sa opäť ozvalo Hríbovo mohutné zachrápanie. 

                 „Kresťanská spoločnosť...“

                „Ten ich Kristus s láskou! Pána!“

                „Seriózne, kam sa človek dostane s láskou? Do riti a ešte ďalej. Láska je sviňa. Zaslepí, vydlabe oči, nechá človeka slepého. A ten slepý idiot nemôže vidieť do očí bijúce skutočnosti – že ho obklopujú svine. Namotávajú si ho kolo prsta, pchajú sa mu do zadku. A on ich nechá, lebo má všetkých milovať. Preto im, to každý žerie, Anča,“ v sklíčkach Sokoľových okuliarov sa bielo zablyslo, „pretože sú slepci. Nevidia, ako ťa tie mrchy skopávajú. A nielen teba, ale aj tých čo sa im úrovňou nerovnajú. A ak im to povieš, nechcú ti veriť.“

                Anča ticho prikývla, chopila sa fľašky a odpila si z nej. „Samé pretvárky,“ zachripela po chvíli.

                „Presne!“

                „A to je to, čo robí človeka človekom,“ zamyslel som sa. „Zviera, aj keď ide o sviňu, sviňou vnútri nie je.“

                „Ako svine očakávajú od každého, že sa im prispôsobí. Že bude žrať ich pomyje. Že bude žrať tie dristy, ktorými nás kŕmia v rádiu, televízii a bulvári, náboženstve... Žer čo ti dajú! Nechceš? Si blázon! Si hanbou spoločnosti!“ 

                „Neznášam prázdne reči,“ zamrmlal Kniaz ticho.

                „To nikto,“ odvetili sme s Ančou naraz.

                „Takým ľuďom len vytrhnúť jazyky! Sľubujú ti hory-doly. Potom už iba pozeráš ako na teba serú. Ako ťa vymieňajú za niekoho lepšieho. Lebo si iný.“

                „Nedochádza im, že sami zo seba robia debilov,“ uchechtol sa Sokoľ, „obracia sa mi z nich žalúdok. Z nich všetkých. Len ich vidím a nepotrebujem si ani prsty do hrdla pchať. Kedy som ich chcel vyzabíjať, potom zabiť seba,“ všetci sme prikývli, okrem Hríba, ktorý sa odobral do snov o krajšom svete, „teraz sa z nich iba smejem. Všetci sú hlúpi. Myslia si, že nie. Myslia si, že sú vrcholom tvorstva. Upínajú sa na seba ako na bohov. Fajn, niektorí jedinci sú vrcholom tvorstva, sú ľuďmi v tej čistej forme. No zvyšok je iba bahno existencie. Iba hovná padajúce z preidealizovaných piedestálov svojich osobných trónov. A to sú podľa mňa tie dve percentá. Ten pocit, keď sa na nich pozriem a tlačí mi obed krkom. Raz, keď ma to všetko doserie na maximálnu únosnú úroveň im poviem: Vážení, je mi z vás na vracanie! Ste svine, čo sa tvária ako ľudia. Ste špiny, ste smetie.“ Sokoľ do seba vlial zvyšky vína z fľaše. Ja som dopil to, čo mi ešte plávalo v pohári.

                Anča ticho sedela na zemi, fľaša v ruke. Kniaz se sadol k nej, ovinul jej ruku okolo pliec a spolu takto driemali až do rána.

                Nastal deň. Všetci sme sa obalili do štítov bláznovstva a každý v svojej bubline sme vykročili do šialenstva menom spoločnosť.

                Večer sme u Sokoľa sedeli už iba štyria. Anča pokúšala šťastie štvrtýkrát, ale zas bez úspechu. Preberali sme jej situáciu, to ako sa jej všetci vzdali a povedali sme si, že my ju samu nenecháme. Po týždni sme s ňou sedeli v rovnakom zariadení a po nociach sme sa odkrádali na záchody. Debatovať o živote a zvracať z neho. 

---