malér

je len na nás

 

báseň je ako trestanec

rýmami rytmom poviazaná

nič sa v nej len tak ľahko nestane

a je len na nás

 

či každý verš je bublina

ktorá sa živí iba z básne

trochejom končí jambom začína

a krásne spľasne

 

aj ja som taký trestanec

zviazaný trestom nepoznania

čo potom z básne vlastne zostane?

čomu sa klania?

 

dvojverším končí všetko slastné

a krásne spľasne

 

 

čo skrývam

 

určite nie si jediná

ktorá sa v tejto básni pasie

mesto je ako veľká dedina

a ja som pastier

 

ženy sa ale neženú

na moje pery ktoré živá

voda v koryte živí koženú

bábku čo skrývam

 

a ani báseň jediná

nezradí tú po ktorej pasiem

ktorú som zveril svojim hodinám

a chveniu v hlase

 

ty však prehliadneš moje lži aj

bábku čo skrývam

 

 

malér

 

možno že v noci nezaspíš

a predsa – bude sa ti snívať

sprcha to istí – teda to si píš

lebo si živá

 

stromček je ešte zelený

a klavír za ním mlčí stále

o tom čo s toľkým tvojím trápením

a to je malér

 

a ani cez deň nezaspíš

veď vráska na čele sa skrýva

pokým len nevymeníš svoju skrýš

za ten môj privát

 

myslím na tvoje ústa stále

a to je malér

 

 

na okraj

 

ženy sú stále nestále

výkrikmi z rozkoše nás budia

a potom krčmárka že nenalej

veď sme len ľudia

 

za zvuku číchsi kastaniet

svet sa do čiernej diery rúti

napokon sa sám z toho dostanem

na pokraj smrti

 

mestá sú tiež len nestále

ešte sa dvíha tvoja hruď jak

vidina – vojna metá metále

a lásky blúdia

 

tak život básnika je krutý

po okraj smrti

---