Raz za mesiac

Pozajtra príde Mirko! Zámerne ani nemuknem, nech si Petra niečo nevymyslí a nezostane doma. Keďže netuší, sama mi navrhne, aby som pre ňu prišla až o tretej, už ani neviem, z akého dôvodu. Mädlím si ruky, len aby sa niečo nepokazilo. Tak veľmi túžime byť spolu konečne sami doma.

„Aký program si vymyslela na zajtra?“ pýta sa pripravený na čokoľvek.

„Nebudeš veriť, ale zajtra dopoludnia som doma sama!“

„Čo Petra?“

„Predala som ju,“ žartujem. „Začala chodiť na skúšku do stacionára, ráno ju tam odveziem, príď zo stanice rovno ku mne, už budem doma.“

Také celkom obyčajné veci, ktoré partneri zažívajú bežne, sú po dlhej dobe dopriate aj nám. Nemusíme sa skrývať, na nikoho brať ohľad. Zostávame v postieľke do obeda, rozprávame sa, vychutnávame blízkosť, žiaden stres.

Obed zohrejem po dvanástej, dávam mu na výber: „Zostaň doma, pôjdem pre ňu autobusom a potom ťa odprevadím na stanicu. Alebo môžeme ísť pre ňu spolu pešo, zoberieme jej fusak a urobíme si prechádzku cez mesto.“

„Samozrejme pôjdem s tebou, rád.“

Okolo druhej vychádzame z domu, berie ma za ruku, každú chvíľu mením polohu, raz prepletiem prsty s jeho, potom jeho ruku držím obomi, skúšam pod pazuchu, stále sa neviem zladiť. Príliš dlho mám ruky prikované k držadlám vozíka a predĺžený krok, nech toho čo najviac postíhame. Odvykla som túlaniu v páre, a tak poskakujem, hľadám nové spôsoby a on sa smeje: „Výmyselníčka!“

Len čo otvoríme dvere do stacionára, sestra Marika ma osloví: „Čaká na vás pani riaditeľka, zavediem vás za ňou.“

Vedie ma labyrintom a Mira nechávam stáť s fusakom v rukách v úzkej chodbičke, nikto ho tam nepozná. Sama som zvedavá, ako si poradia.

Pani riaditeľka telefonuje, hodnú chvíľu čakám za odchýlenými dverami, vojsť je neslušné, ale prechádzam sa, nech ma vidí a nenechá dlho čakať. Nadiktujem jej potrebné údaje a ponáhľam sa za tými mojimi. Petra je už pripravená na odchod, oblečená. Ako prebehlo ich stretnutie sa popýtam až doma.

„Povedali mi, že prišiel pre mňa tatino. Bolo mi to divné, veď ani nevie, že som tam. Ako by ma našiel. Keď som sa tvárila čudne, opýtali sa ma, či máš priateľa. Ja že áno a hneď mi napadlo, že to bude Miro. Potešila som sa.“

Cestou mu rozpráva s nadšením o divadielku, ako bude spievať, kedy majú premiéru, že má strach, či to nepokazí. Povzbudzuje ju: „Verím tomu, že ty to dokážeš.“

V našej obľúbenej cukrárni sa zohrejeme a občerstvíme, pokračujeme smerom domov. Blíži sa podchod ku železničnej stanici, kde sa máme rozísť.

Petra ho prehovára: „Nemohol by si zostať do zajtra? Vôbec som si ťa neužila, veď zajtra je sviatok.“

Tlačí vozík a mlčí, zachraňujem situáciu: „Petra, vieš predsa, že Mirko má rodinu, deti, vnučky, potrebujú ho.“

Dáme si pusu, Petre podá ruku, zovrie jej ľavú packu v rukavičke, nezvykla si, že treba podávať pravú, posledné povzbudenie k premiére a je čas. Chopím sa vozíka a vykročím, neobzerám sa, ale aj tak periférne vidím, ako postáva a hľadí za nami, poznám tie oči, ten pohľad, nemusí nič hovoriť. Viem.