Má na viac?

„Ty si bola na masáži. U Veroniky. Vieš, podľa čoho to poznám? Máš sveter prehodený cez plecia.“

Usmieva sa. Zrazu sa úsmev zmení na nevýslovné šťastie, smeje sa, až hlavu zakláňa a zatína päste, toto poznám.

„Na čo si si spomenula? Čo ťa tak vytešilo?“

„Ja som sama poskladala kocku! A to ste mi hovorili, že nemám priestorové videnie. Chápeš to? Terka mi to dala, nepýtala sa, či to dokážem a ja som to zložila!“

„To je nejaký hlavolam?“

„Sú to také rôzne útvary, téčko, zetko, sedem rôznych častí a z toho zložíš kocku.“

„No super!“

Radosť vydrží po prvé dvere, kým sme sa obliekali, vyprchala. Cestou začne nahlas premýšľať: „Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že sem nepatrím. Mám na viac.“

„Zmluvu máme podpísanú na rok, máš dosť času nájsť niečo vhodnejšie. Kde budeš mať pocit, že tam patríš.“

„Práveže alternatíva neexistuje! A to ma na tom sere!“

Vždy sa nájde dôvod, čo teba bude srať. Sama nevieš, čo chceš, ale chceš to.

„Dnes prišla nová. Martina. Miesto Mariky, kým bude na materskej. Zaúčali ju. Hovorili jej, že sú tu deti. Hoci vyrástli, zastavili sa na úrovni štyroch piatich rokov. No fajn. Ja som aspoň na trinástich. Ale tie decká sú šikovné, nezaslúžia si, aby o nich takto hovorili!“

Nekomentujem, nepotrebuje.

„Táňa, tá čo študuje diaľkovo sociálnu prácu, sa pýtala spolužiakov, či by nemali záujem, že potrebujú do centra silu, povedali, že by sa nás báli! Že by to nezvládali. Chápeš to? To čo sú za ľudí?!“

No...chápem, moja. Nie je to jednoduché. Ja ťa mám jednu, tam vás je osemnásť.

Je mi jasné, že toto nebolo pre Petrine uši, ale tá ich má všade. Mám dojem, že sa zámerne pohybuje v blízkosti zamestnancov a načúva ich súkromným rozhovorom.

V autobuse sa jej pýtam: „Čo si zajtra zoberieš na pitie?  Dám ti tú pomarančovú minerálku alebo obyčajnú?“

„Ty ma teda pustíš?“ prekvapená.

„Pustím. Ja som ti ani ráno nezakázala ísť. Bavili sme sa o fusaku, o Kristíne, či si ju upozornila, čo potrebuješ. Či to zvládne.“

Nachvíľu sa poteší. Doma je nervózna, trhá si zádery. Večer sa jej Monka pýta: „Kto platí benzín?“

„Ježiši, čo ja viem?“ skríkne na ňu.

„Vy ste sa o tom nebavili?“

„Nie!“

„Tak sa jej ty opýtaj, keď zajtra príde. Dohodnite sa!“ obráti sa na mňa.

„Ja?! Prečo? Ja nikam nejdem, to je medzi vami dvoma.“

Je naštvaná: „Dajte mi pokoj!“

Napätie, zlá nálada ju neopúšťa, až ju podozrievam, či skutočne nečakala, že jej zakážem cestu a bude sa hnevať na mňa, nebude to považovať za svoje zlyhanie.

Večer odíde do postele, žiadne ňuňuškanie, zaželáme jej len dobrú noc.

S Monkou hore preberáme možnosti.

„Nech ide! Ak jej to zakážeš, budeš ty tá najhoršia. Poznáš Kristínu, nakoniec nepríde. Keby nebola na vozíku, nepýtala by sa ťa.“

„Koľko jej mám dať peňazí?“

„Daj jej radšej viac, nech tam nie je za chuderu. Ak bude Kristína pýtať za benzín. Možno bude chcieť iba polovicu. Ak jej Petra sama neponúkne, keď sa vrátia, opýtaj sa a daj jej ty.“

Pred spaním mi ide hlavou. Čo by som dala za to, keby hocikedy inokedy niečo sama zorganizovala a niekto bol ochotný to zrealizovať. Lenže teraz? Celý deň ako na potvoru hlásia, kde všade je vzpriečený kamión, kde aká nehoda, ešte aj ráno to prevrátené auto. Bol taký mimoriadny deň, alebo iba ja iné dni tieto správy nevnímam tak pozorne? Monka mala pravdu. Keby nebola na vozíku, nepýtala by sa ma. Ale vtedy by si dôsledky niesla sama. Ivana všeličo povystrájala, čosi som vedela, niečo tušila a o mnohom neviem dodnes. Ale nech by sa stalo čokoľvek, pri Petre sa to dotkne aj mňa. Ja som za ňu zodpovedná a ona sama mi povie – nemala si ma pustiť.

***

Ráno Petra sedí vo svojej izbe za stolom, už je naraňajkovaná, skláňa sa nad antistresovou omaľovánkou. Usmeje sa na mňa, podídem k nej a ona sa postaví a objíme ma okolo pása.

„Petra! Ty si sa postavila bez opory! Skôr ako si ma objala, si vstala! Uvedomila si si to?“

„Ani nie,“ smeje sa. „Vidíš, všetko je v hlave. Ale aj tak som nervózna.“

„To je u teba normálne. Všetky emócie prežívaš intenzívne, pozitívne, aj negatívne. Vieš, že sa začínam tešiť aj ja?“

„No to si mi teda nemusela dať najavo až tak okate! Ako sa tešíš, že tu budeš  bezo mňa.“

Dávam jej do ruksaku dve peňaženky. „Túto budeš mať po ruke, keď si pôjdete niekam sadnúť a do tohto priečinku ti dávam peniaze na benzín. Pozrela som na nete, koľko je to kilometrov, bol tam aj odhad spotreby, ale dávam ti pre každý prípad viac.“

„Ty si myslíš, že neexistujú ľudia, ktorí robia niečo aj nezištne?“

„Petra, ja keď som išla na stretko do Blavy, viezol nás kamoškin manžel. Dala som mu polovicu. Zdráhal sa, že nezáleží na tom, či viezol jednu alebo dve. Ale ja som bola rada, že som nemusela cestovať vlakom, považovala som za správne, polovicu zaplatiť.“

Pripravím jej ľahší obed už po desiatej, o jedenástej odchádzajú z domu. Ruksak má zbalený, doklady, peniaze, telefón, niečo na zahryznutie po ceste. Pred jedenástou sa oblečie a čaká.

Po jedenástej mi hlási: „Kristína je pripojená, to mi je nejaké podozrivé. Nemám jej zavolať?“

„Jasne. Zavolaj.“

„Kde si? Prosím? Veď vieš, že v stredu mám stacionár! Preto sme nešli pred dvomi týždňami a odložila si to na utorok, dvadsiateho štvrtého. Pomýlila? Ale nejde o mňa, ale Marta už vycestovala a bude nás tam čakať! Z Frýdku Místku. To ju mám vrátiť z pol cesty?“

Počujem len Petru, ostatné si domyslím. Kristína poplietla dni, myslela, že zajtra.

„To už fakt neprídeš?! OK.“

Odhodí telefón, zúri: „Chápeš to? Čo chudera Marta! O mňa mi nejde. Na seba serem. Veď ako vždy, ako doteraz. Ale Marta sa tam trepe, ani neviem, ako je to ďaleko.“

„Tak jej aspoň zavolaj, nech nečaká.“

„A čo myslíš, že urobím?!“

Poskladám prádlo, povešiam ďalšie a odchádzam radšej hore.

„Napísala, že teda príde,“ kričí na mňa.

„Dobre a o koľkej?“

„Ježiši, to nenapísala!“

O chvíľu: „Že príde za hodinu!“

„Dobre. Tak sa neprezliekaj, čakaj.“

Vykrikuje niečo, zídem radšej dole.

„Ale ja kypím. Ja si to už neužijem! Čím neskôr príde, tým horšie. Rozmýšľam, či sa už na to nevyfláknem. Ty sa nevieš do mňa vžiť. Keby si bola na tom ako ja...“

Keď neviem, tak neviem, kyp si tu sama.

Znova odchádzam písať.

„Mamaaaaa! Už je tu.“

Zbehnem dole, dávam pokyny: „Obleč si rolák, vetrovku, čižmičky máš pred dverami. Ja beriem ruksak, idem zložiť vozík do auta, prídem pre teba.“

Vybehnem s vozíkom pred dom, auta nikde. Pozriem na parkovisko cez cestu, ktoré by to asi mohlo byť. Vozík nechám pred plotom, to by Petra pešo nedala. Z jedného výfuku sa dymí, skúsim. Skláňam sa k okienku, áno, to je Kristína. Neunúvala sa, aby vyšla von. Pýtam sa jej: „Zvládneš to s ňou?“

Moja otázka ju prekvapí: „Hádam áno,“ odpovie, akoby až teraz začala o tom premýšľať.

„Zmestí sa ti vozík do auta?“

„Mal by sa.“

„Tu má ruksak, ukazujem jej parkovací preukaz, preukaz ZŤP a fusak, ak pôjdete von.“

„Von? To určite nie. Ideme do OC Vaňkovka.“

„Dobre, tak ja bežím pre Petru.“

Som iba v šľapkách, myslela som, že zaparkovala pred našim domom. Veziem Petru na zadných kolesách cez zamrznuté záveje, jačí, bojí sa. Vyberiem ju z vozíka, idem posadiť na predné sedadlo, je tam kabelka. Kristína v pančuškách a sukienke už stojí pri kufri, nezaujíma sa, ako ju treba naložiť. Opriem Petru o seba, ľavou rukou vyberiem kabelku, podávam ju Kristíne.

„Jaj, sorry, zabudla som.“

Skladám vozík, hoci ju to nezaujíma, ukazujem jej postup, naspäť ho bude musieť zložiť sama. „Mám ti rukoväte znížiť?“

„Načo? Netreba.“

Naloží ho do kufra: „Aha, to nezatvorím.“

Ukazujem páčky, ktorými sa uvoľnia a zasunú na minimum.

Nezatvorí ani tak.

„Budem musieť sklopiť zadné sedadlá.“ Zdá sa, že to ešte nerobila, skúša, tretí pokus je úspešný.

Posúva vozík, otáča, nakoniec sa jej podarí zatvoriť kufor.

Vrátim sa k Petre, otvorím ešte dvere, dám jej pusu: „Tak sa držte, dievčatá, šťastnú cestu!“