Vražda, ktorá sa nestala...

Santica vedela čo tým myslí. Mŕtvoly sa podľa prvých informácií našli v dedine Navona. Nie je na nej nič zvláštne, ak nerátame kostol, kde sa každý bál chodiť, keď fúkal vietor a hlavnej železničnej trate, kde väčšina vlakov presvišťala štandardnou rýchlosťou 250 km/h. Takže ráno o štvrtej, teda v čase, keď sa to podľa koronera stalo, tam mohli byť svedkovia akurát rozospaté mačky, alebo nejaký ožran. V dedine ľudia prácu majú, ale väčšina z nich dochádza do továrne na výrobu hasiacich prístrojov. A tá robí iba na jednu zmenu, ktorá začína o deviatej. Takže o štvrtej ráno každý normálny obyvateľ Navony ešte spí.

 

Santica sadla do auta, Domenico šoféroval. Chcela si dať po ceste kávu, ale jej kolega bral tento prípad tak vážne, že dokonca šiel na sirény. Kávu by mala za pár sekúnd na sukni. „Domenico vypni ten kolotoč na streche,“ povedala unavene. Bol zbytočný, nešli k únosu, lúpeži, ani k ťažko zranenému, ktorý by v posledných sekundách života mohol niečo prezradiť. Mŕtvoly ich proste počkajú.

 

Na mieste už bola hádam celá dedina, vrátane starostu, dvoch fotografov a pár novinárov zo Santiaga. Našťastie mali hliadkujúci policajti veci pod kontrolou a pásky dali prezieravo dosť ďaleko od miesta nešťastia. A prísne strážili každý pokus ich prekonať.

 

„Ahoj Santica“, usmial sa na ňu Luigi, ktorý bol už hodinu na mieste a vypočúval svedkov. Vlastne iba jedného. Vedela, že sa na neho môže spoľahnúť a hoci bol ´svedok´ sťatý ako teľa, údajne povedal čosi zvláštne. „Nechci, aby som ti ho priviedol, aby to zopakoval. Na siedmy raz mi povedal svoje meno, ale opis toho čo videl, vygrcal zo seba hneď. Skoro doslova“. Bože Luigi, zasmiala sa v duchu Santica. Trochu úcty k tým dvom pod plachtami na zemi. „Nahral som jeho výpoveď na mobil kamerou, súhlasil s tým, takže to pre zápisnicu nebude musieť opakovať, stačí to video.“

 

„Tak čo je na ňom“? Luigi už video stiahol do notebooku, ale museli ísť do dodávky, skoré slnko im oslepovalo oči, nedalo sa pozerať na displej. Giovanni Scalfari, 35-ročný vdovec, žije s rodičmi. Santica vedela, že Giovanni nie je „ožran z povolania“, ale že nedokázal zvládnuť, keď mu sfetovaný 19-ročný sopliak pred rokom zabil v protismere manželku s ich dvoma dcérami. Mali dva roky. Vlastne ho obdivovala, že za ten rok nespáchal samovraždu, hoci pri dávke jeho pitia, aj keď len občasného, je to asi iba otázka času a náhody. Dúfala, že mu ešte niekto dokáže pomôcť. Jeho výpoveď bola na jej prekvapenie zrozumiteľná, hoci rozprával dosť ťažko a pomaly s dôrazom na každé slovo. Chcel pomôcť, úprimne. Ale bol ožratý, tak mu to veľmi nešlo. „No, šli po tom novom nástupišti, asi meter od koľají. Všetci traja. Ja som sedel tu pod stromom, videl som ich od pása hore, tráva je tu do pol tela. Nesledoval som ich, iba som občas dvihol hlavu. Zrazu prichádzal vlak od Cremoni, taký čo skôr letí ako ide. No a vtedy som videl ako sa doslova rozpadávajú. Bol to masaker. Všade tu lietali kosti, mäso, krv. Divné, lebo neboli na koľajniciach. Boli asi päť metrov od nich. Potom som sa pogrcal, vlak bol preč a všade ticho. Tak som šiel za starostom“.

 

 

Santica si vzdychla. Luigi mal na svedkov dobrý ciťák, ale toto vyzeralo ako prúser – ako opilecký guláš zrodený v alkohole. Nevedela, čo z toho môže použiť. Ale to malo na rad prísť neskôr.

 

„Ja viem Santica, viem na čo sa chceš opýtať. Traja. Ale mŕtvoly sú dve. Dvojmo už v opitosti videl kde-kto, ale to by videl štyroch ľudí. Je to zvláštne, ale verím mu. Aspoň potiaľto.“

„Takže nám už ostáva iba pár maličkostí“, dodala sarkasticky. „Zistiť, kde je tretia obeť, teda ak ňou je, ak tretia osoba nie je živá a zdravá, nech už je kdekoľvek. Čo znamená výraz, že sa začali rozpadávať, teda, čo to znamená v Giovanniho mútnej hlavne. Keď vytriezvie, možno to opíše inak. Ak si bude niečo vôbec pamätať.“

 

Mená obetí ešte neboli známe. Teda boli, doklady mali pri sebe, ale v tom masakri nebolo jasné, ktoré zvyšky tela patrí komu. V zásade to ale bolo jedno. Keby... keby Scalfari nepovedal, že videl troch ľudí. Doklady mohli patriť niekomu inému. Vražda, ak sa vôbec stala, pretože zatiaľ to určiť nevedeli, z pozostatkov určite nie. Doklady boli na mená Ramony a Constantina Borgiovcov. Manželia, ktorí boli príkladom pre mnohých. Santica nechápala, prečo by práve ich chcel niekto zavraždiť, ale vedela, že niečo tak príšerné ľudia vedia spraviť aj pre tisíc lír.

„Tak poďme domov,“ vzdychol si Luigi. Tým myslel policajné riaditeľstvo, kde budú celý deň skúmať dôkazy, videovýpoveď a čakať na to, čo im povie koroner. 

 

No a súdny lekár Vito im všetko obrátil naopak. „Doniesli mi asi 300 kúskov puzzle, teda tela, vlastne tiel“. „Dvoch tiel,“ pokývala hlavou Santica, ale Vito jej prekvapivo potvrdil výpoveď Giovanniho – „troch drahá, tá skladačka je z troch tiel“. Ako to mohol tak skoro vedieť? „Pretože tak ako si ľudia na puzzle rozložia najskôr veľmi podobné kúsky na rôzne kôpky, tak som to musel urobiť aj ja. Veľmi rýchlo som našiel tri rôzne kľúčne kosti. Podľa DNA sú dve mužské a jedna ženská. Zvláštne je, že jedna kľúčna dosť je to jediné čo sa z jednej mŕtvoly zachovalo. Všetko ostatné patrí tomu manželskému páru“.  Vito ich nechal tápať v tom čo našiel, viac im aj tak nevedel povedať, totožnosť tretieho mŕtveho nedokázal zatiaľ zistiť.

 

 

Šli do kancelárie, kde ich čakal Domenico a hneď na úvod vyzradil, že tretí mŕtvy je synovec manželského páru Constantin Capello. „Aj o býva v dedine, vlastne všetci sú odtiaľto. Ale vôbec to do nejakej vraždy nezapadá. Prečo by ich zabíjal? Trochu som sa popýtal v okolí rodiny, nikto dôvod ani ten najmenší, nenašiel. Každému to pripadá ako hlúposť. Vraj máme pátrať iným smerom,“ zasmial sa, lenže aj on vedel, že to nemusí byť za každú cenu vražda. No áno, ale ako sa potom jeden človek stratil úplne a dvaja sa rozpadli na polcentimetrové kúsky za pár sekúnd?

Santica si vzdychla, každému bolo jasné, že nepôjde o bežné vyšetrovanie, ale vyšetriť to musia. Aj také veci sa stávajú a oni sú tu na to, aby dedinčania čo najskôr pokojne chodili spávať.

Vedela, že keď sa nevie pohnúť z miesta, má ísť na miesto činu. To vždy pomáhalo. Miesto činu nebolo ničím zvláštne, presne ako ho opísal Scalfari, proste iba nástupište, na ktorom zastavovali iba miestne vlaky, rýchlovlaky tu mali povolenú rýchlosť 250 km/h, iba preleteli.

Šla si sadnúť na miesto Scalfariho, mala výhľad tak na pol vlaku – od polovice hore – ktorý tadiaľ prechádzal a videla hlavu na nástupišti. Vlak zastal, nastúpili – vystúpili a šiel ďalej. Nič zvláštne. Vrátila  sa na policajné riaditeľstvo, kde mala nové iba to, že im koroner potvrdil tretiu obeť. Takže vlastne nič nové.

 

„Ani Tebe to nejde do hlavy, že,“ prebudil ju zo zamyslenia Luigi. „Dvaja, vlastne traja mŕtvi takýmto spôsobom. Na mieste sa iné stopy nenašli. Žiadne auto, ktoré by do nich narazilo, žiadne stopy po nejakom divnom stroji, ani žatva nebola, keby ich prešiel kombajn, neboli by sme ďaleko od vyriešenia prípadu, ale žiaden tam nebol...“ „Počkaj, auto, čo do nich nenarazilo!,“ zakričala Santica a Domenicovi vypadla šálka z ruky. Naštvane jej povedal, „veď vravel, že tam žiadne nebolo“. Lenže Santice začalo svietiť. Aspoň dúfala. Auto nie...

Po troch hodinách, kedy im nič ani len nenaznačila, prišiel email z Ríma. Ten svoj poslala s presnými inštrukciami, čo majú a kde pozrieť a presne nafotiť. Pre istotu tam poslala aj výjazdových tím a jej predtucha ju nesklamala.

 

„Tak už nám to povieš Santica?“, to už sa jej pýtal nad jej stolom policajný riaditeľ Vincenzo Monti. Jemu už odpovedať musela. Nemala to ešte na sto percent uzavreté, ale v zásade im to povedať už mohla. „Nestala sa žiadna vražda. Boli zabití, nástroj, ktorý zabíjal, je v Ríme v opatere rímskej kriminálky. Šlo o diabolskú zmes viacerých náhod, niečo, čo ani v románoch nenájdete. A my to tu máme. Priamo v našej malej Navone.“ Policajnému šéfovi klesla sánka, ostatní v miestnosti boli na kraji zúfalstva, lebo vôbec netušili o čom hovorí, no chceli to za každú cenu a čo najskôr vedieť. „no dobre, zľutovala sa Santica, poďme na miesto činu.“ To bol aspoň posun, hrala sa s nimi, ale nikto nepovedal ani slovo, lebo by ich naťahovala ešte rok.

O hodinu sedelo 25 ľudí z vedenia mesta, policajného riaditeľstva, vrátane koronera na mieste, odkiaľ pozoroval celé dianie Giovanni Scalfaro. Videli opäť iba polovicu miestneho vlaku, ktorý nabral ľudí na nástupišti a šiel preč. „no a tak sa to stalo,“ povedala Santica s kľudom Angličana, akoby hneď všetci vedeli o čo ide. Stále nikto nič netušil. Takmer. Luigimu svitlo ako prvému. „Ty si písala email na štátnu železničnú spoločnosť však?“. Usmiala sa. Vedela, že je z nich najchytrejší, ani dnes sa nemýlila. „Samozrejme, potvrdili mi rozbitý rám na poslednom vagóne“. A bolo to jasné. Ďalej hovorila o tom, ako sa Constanin nebezpečne blízko na nástupišli priblížil vlaku. Keďže miestny vlak ide asi 10 minút po tom, čo presviští expres do Ríma, stál už na peróne. Lenže vlak ho trafil. Ramona a Constantin Borgiovci boli v tej chvíli od neho presne 1,6 metra a nie ako bol pôvodných odhad skoro 5 metrov. Vlak trafil skriňou vozňa – rohom – Constantinovo telo. Pravdepodobne sa ale zohol, vlastne možno aj padal, čo sa presne stalo sa už nikto nikdy nedozvie. Nasledoval jeho let, pri ktorom už ale nebol pri vedomí, do manželov. Rýchlosť expresu 250 km/h spôsobila, že jeho telo po náraze do ich tiel, spôsobil totálnu spúšť a rozpad na malé kúsky. Presne toto už videl Scalfaro a hoci bol opitý, jeho výpoveď sa do bodky potvrdila.

 

 

„Dobre kapitán, idem tam,“ zašomrala. „V poriadku, výjazd je na mieste, miestni policajti už vypočúvajú svedkov, no stalo sa to skoro ráno, ktovie, či sa nájde niekto vierohodný.“

Santica vedela čo tým myslí. Mŕtvoly sa podľa prvých informácií našli v dedine Navona. Nie je na nej nič zvláštne, ak nerátame kostol, kde sa každý bál chodiť, keď fúkal vietor a hlavnej železničnej trate, kde väčšina vlakov presvišťala štandardnou rýchlosťou 250 km/h. Takže ráno o štvrtej, teda v čase, keď sa to podľa koronera stalo, tam mohli byť svedkovia akurát rozospaté mačky, alebo nejaký ožran. V dedine ľudia prácu majú, ale väčšina z nich dochádza do továrne na výrobu hasiacich prístrojov. A tá robí iba na jednu zmenu, ktorá začína o deviatej. Takže o štvrtej ráno každý normálny obyvateľ Navony ešte spí.

 

Santica sadla do auta, Domenico šoféroval. Chcela si dať po ceste kávu, ale jej kolega bral tento prípad tak vážne, že dokonca šiel na sirény. Kávu by mala za pár sekúnd na sukni. „Domenico vypni ten kolotoč na streche,“ povedala unavene. Bol zbytočný, nešli k únosu, lúpeži, ani k ťažko zranenému, ktorý by v posledných sekundách života mohol niečo prezradiť. Mŕtvoly ich proste počkajú.

 

Na mieste už bola hádam celá dedina, vrátane starostu, dvoch fotografov a pár novinárov zo Santiaga. Našťastie mali hliadkujúci policajti veci pod kontrolou a pásky dali prezieravo dosť ďaleko od miesta nešťastia. A prísne strážili každý pokus ich prekonať.

 

„Ahoj Santica“, usmial sa na ňu Luigi, ktorý bol už hodinu na mieste a vypočúval svedkov. Vlastne iba jedného. Vedela, že sa na neho môže spoľahnúť a hoci bol ´svedok´ sťatý ako teľa, údajne povedal čosi zvláštne. „Nechci, aby som ti ho priviedol, aby to zopakoval. Na siedmy raz mi povedal svoje meno, ale opis toho čo videl, vygrcal zo seba hneď. Skoro doslova“. Bože Luigi, zasmiala sa v duchu Santica. Trochu úcty k tým dvom pod plachtami na zemi. „Nahral som jeho výpoveď na mobil kamerou, súhlasil s tým, takže to pre zápisnicu nebude musieť opakovať, stačí to video.“

 

„Tak čo je na ňom“? Luigi už video stiahol do notebooku, ale museli ísť do dodávky, skoré slnko im oslepovalo oči, nedalo sa pozerať na displej. Giovanni Scalfari, 35-ročný vdovec, žije s rodičmi. Santica vedela, že Giovanni nie je „ožran z povolania“, ale že nedokázal zvládnuť, keď mu sfetovaný 19-ročný sopliak pred rokom zabil v protismere manželku s ich dvoma dcérami. Mali dva roky. Vlastne ho obdivovala, že za ten rok nespáchal samovraždu, hoci pri dávke jeho pitia, aj keď len občasného, je to asi iba otázka času a náhody. Dúfala, že mu ešte niekto dokáže pomôcť. Jeho výpoveď bola na jej prekvapenie zrozumiteľná, hoci rozprával dosť ťažko a pomaly s dôrazom na každé slovo. Chcel pomôcť, úprimne. Ale bol ožratý, tak mu to veľmi nešlo. „No, šli po tom novom nástupišti, asi meter od koľají. Všetci traja. Ja som sedel tu pod stromom, videl som ich od pása hore, tráva je tu do pol tela. Nesledoval som ich, iba som občas dvihol hlavu. Zrazu prichádzal vlak od Cremoni, taký čo skôr letí ako ide. No a vtedy som videl ako sa doslova rozpadávajú. Bol to masaker. Všade tu lietali kosti, mäso, krv. Divné, lebo neboli na koľajniciach. Boli asi päť metrov od nich. Potom som sa pogrcal, vlak bol preč a všade ticho. Tak som šiel za starostom“.

 

 

Santica si vzdychla. Luigi mal na svedkov dobrý ciťák, ale toto vyzeralo ako prúser – ako opilecký guláš zrodený v alkohole. Nevedela, čo z toho môže použiť. Ale to malo na rad prísť neskôr.

 

„Ja viem Santica, viem na čo sa chceš opýtať. Traja. Ale mŕtvoly sú dve. Dvojmo už v opitosti videl kde-kto, ale to by videl štyroch ľudí. Je to zvláštne, ale verím mu. Aspoň potiaľto.“

„Takže nám už ostáva iba pár maličkostí“, dodala sarkasticky. „Zistiť, kde je tretia obeť, teda ak ňou je, ak tretia osoba nie je živá a zdravá, nech už je kdekoľvek. Čo znamená výraz, že sa začali rozpadávať, teda, čo to znamená v Giovanniho mútnej hlavne. Keď vytriezvie, možno to opíše inak. Ak si bude niečo vôbec pamätať.“

 

Mená obetí ešte neboli známe. Teda boli, doklady mali pri sebe, ale v tom masakri nebolo jasné, ktoré zvyšky tela patrí komu. V zásade to ale bolo jedno. Keby... keby Scalfari nepovedal, že videl troch ľudí. Doklady mohli patriť niekomu inému. Vražda, ak sa vôbec stala, pretože zatiaľ to určiť nevedeli, z pozostatkov určite nie. Doklady boli na mená Ramony a Constantina Borgiovcov. Manželia, ktorí boli príkladom pre mnohých. Santica nechápala, prečo by práve ich chcel niekto zavraždiť, ale vedela, že niečo tak príšerné ľudia vedia spraviť aj pre tisíc lír.

„Tak poďme domov,“ vzdychol si Luigi. Tým myslel policajné riaditeľstvo, kde budú celý deň skúmať dôkazy, videovýpoveď a čakať na to, čo im povie koroner. 

 

No a súdny lekár Vito im všetko obrátil naopak. „Doniesli mi asi 300 kúskov puzzle, teda tela, vlastne tiel“. „Dvoch tiel,“ pokývala hlavou Santica, ale Vito jej prekvapivo potvrdil výpoveď Giovanniho – „troch drahá, tá skladačka je z troch tiel“. Ako to mohol tak skoro vedieť? „Pretože tak ako si ľudia na puzzle rozložia najskôr veľmi podobné kúsky na rôzne kôpky, tak som to musel urobiť aj ja. Veľmi rýchlo som našiel tri rôzne kľúčne kosti. Podľa DNA sú dve mužské a jedna ženská. Zvláštne je, že jedna kľúčna dosť je to jediné čo sa z jednej mŕtvoly zachovalo. Všetko ostatné patrí tomu manželskému páru“.  Vito ich nechal tápať v tom čo našiel, viac im aj tak nevedel povedať, totožnosť tretieho mŕtveho nedokázal zatiaľ zistiť.

 

 

Šli do kancelárie, kde ich čakal Domenico a hneď na úvod vyzradil, že tretí mŕtvy je synovec manželského páru Constantin Capello. „Aj o býva v dedine, vlastne všetci sú odtiaľto. Ale vôbec to do nejakej vraždy nezapadá. Prečo by ich zabíjal? Trochu som sa popýtal v okolí rodiny, nikto dôvod ani ten najmenší, nenašiel. Každému to pripadá ako hlúposť. Vraj máme pátrať iným smerom,“ zasmial sa, lenže aj on vedel, že to nemusí byť za každú cenu vražda. No áno, ale ako sa potom jeden človek stratil úplne a dvaja sa rozpadli na polcentimetrové kúsky za pár sekúnd?

Santica si vzdychla, každému bolo jasné, že nepôjde o bežné vyšetrovanie, ale vyšetriť to musia. Aj také veci sa stávajú a oni sú tu na to, aby dedinčania čo najskôr pokojne chodili spávať.

Vedela, že keď sa nevie pohnúť z miesta, má ísť na miesto činu. To vždy pomáhalo. Miesto činu nebolo ničím zvláštne, presne ako ho opísal Scalfari, proste iba nástupište, na ktorom zastavovali iba miestne vlaky, rýchlovlaky tu mali povolenú rýchlosť 250 km/h, iba preleteli.

Šla si sadnúť na miesto Scalfariho, mala výhľad tak na pol vlaku – od polovice hore – ktorý tadiaľ prechádzal a videla hlavu na nástupišti. Vlak zastal, nastúpili – vystúpili a šiel ďalej. Nič zvláštne. Vrátila  sa na policajné riaditeľstvo, kde mala nové iba to, že im koroner potvrdil tretiu obeť. Takže vlastne nič nové.

 

„Ani Tebe to nejde do hlavy, že,“ prebudil ju zo zamyslenia Luigi. „Dvaja, vlastne traja mŕtvi takýmto spôsobom. Na mieste sa iné stopy nenašli. Žiadne auto, ktoré by do nich narazilo, žiadne stopy po nejakom divnom stroji, ani žatva nebola, keby ich prešiel kombajn, neboli by sme ďaleko od vyriešenia prípadu, ale žiaden tam nebol...“ „Počkaj, auto, čo do nich nenarazilo!,“ zakričala Santica a Domenicovi vypadla šálka z ruky. Naštvane jej povedal, „veď vravel, že tam žiadne nebolo“. Lenže Santice začalo svietiť. Aspoň dúfala. Auto nie...

Po troch hodinách, kedy im nič ani len nenaznačila, prišiel email z Ríma. Ten svoj poslala s presnými inštrukciami, čo majú a kde pozrieť a presne nafotiť. Pre istotu tam poslala aj výjazdových tím a jej predtucha ju nesklamala.

 

„Tak už nám to povieš Santica?“, to už sa jej pýtal nad jej stolom policajný riaditeľ Vincenzo Monti. Jemu už odpovedať musela. Nemala to ešte na sto percent uzavreté, ale v zásade im to povedať už mohla. „Nestala sa žiadna vražda. Boli zabití, nástroj, ktorý zabíjal, je v Ríme v opatere rímskej kriminálky. Šlo o diabolskú zmes viacerých náhod, niečo, čo ani v románoch nenájdete. A my to tu máme. Priamo v našej malej Navone.“ Policajnému šéfovi klesla sánka, ostatní v miestnosti boli na kraji zúfalstva, lebo vôbec netušili o čom hovorí, no chceli to za každú cenu a čo najskôr vedieť. „no dobre, zľutovala sa Santica, poďme na miesto činu.“ To bol aspoň posun, hrala sa s nimi, ale nikto nepovedal ani slovo, lebo by ich naťahovala ešte rok.

O hodinu sedelo 25 ľudí z vedenia mesta, policajného riaditeľstva, vrátane koronera na mieste, odkiaľ pozoroval celé dianie Giovanni Scalfaro. Videli opäť iba polovicu miestneho vlaku, ktorý nabral ľudí na nástupišti a šiel preč. „no a tak sa to stalo,“ povedala Santica s kľudom Angličana, akoby hneď všetci vedeli o čo ide. Stále nikto nič netušil. Takmer. Luigimu svitlo ako prvému. „Ty si písala email na štátnu železničnú spoločnosť však?“. Usmiala sa. Vedela, že je z nich najchytrejší, ani dnes sa nemýlila. „Samozrejme, potvrdili mi rozbitý rám na poslednom vagóne“. A bolo to jasné. Ďalej hovorila o tom, ako sa Constanin nebezpečne blízko na nástupišli priblížil vlaku. Keďže miestny vlak ide asi 10 minút po tom, čo presviští expres do Ríma, stál už na peróne. Lenže vlak ho trafil. Ramona a Constantin Borgiovci boli v tej chvíli od neho presne 1,6 metra a nie ako bol pôvodných odhad skoro 5 metrov. Vlak trafil skriňou vozňa – rohom – Constantinovo telo. Pravdepodobne sa ale zohol, vlastne možno aj padal, čo sa presne stalo sa už nikto nikdy nedozvie. Nasledoval jeho let, pri ktorom už ale nebol pri vedomí, do manželov. Rýchlosť expresu 250 km/h spôsobila, že jeho telo po náraze do ich tiel, spôsobil totálnu spúšť a rozpad na malé kúsky. Presne toto už videl Scalfaro a hoci bol opitý, jeho výpoveď sa do bodky potvrdila.

 

Na Santicu sa pozeral každý, kto tam v tej chvíli bol, no nikto neprehovoril. Nebolo treba. Vyriešila to svojim skvelým úsudkom a hlavne – nebála sa predstaviť si, že by sa mohlo stať niečo výnimočné. A to sa naozaj stalo. Výnimočný prípad vyriešila výnimočná intuícia.