Po úraze

„Nikdy som nemala také zásoby, ako keď sa teraz ty o mňa staráš,“ telefonuje mama.

„Bola by som radšej, keby si mi napísala na papierik, čo potrebuješ, takto len hádam a možno ti nosím blbosti a nie to, čo potrebuješ.“

„Dobre si nakúpila, aj tvoj koláč bol vynikajúci, len ma to mrzí, že ťa tým zaťažujem. Veď by som sa obišla, chlieb ešte mám v mrazáku, nič mi netreba. A ty si zapisuj, čo koľko stojí a preveď si z účtu!“

„Neboj sa, mami, zapíšem.“

„Veď ťa ja poznám! Ako minule. Pozerala som výpis a vôbec si si nestrhla...už ani neviem, za čo,“ zvyšuje hlas.

Len sa usmejem.

„Dievča moje, máš dosť svojich starostí,“ neprestáva lamentovať

Zastavím ju: „Mami, nemohla by si sa z toho tešiť, alebo aspoň netrápiť sa preto?“

„Keď som taká nemožná. Po tom páde sa bojím sama, ale musím sa vzchopiť, prekonať to.“

„Je to prirodzené, chce to čas,“ utešujem ju.

„Ale ty si nerob starosti, dievčatko, naozaj nič nepotrebujem.“

„Pre mňa to nie sú žiadne starosti. Nechápeš? Chcem ti urobiť radosť, nie ťa trápiť, prestaň si robiť výčitky!“

„Ale keď...“

„Z čoho si mala väčšiu radosť? Keď si ty nám nosila, piekla, alebo keď teraz tebe my?“

Zaskočím ju otázkou, začne hapkať, hľadá slová, nenachádza.

„No vidíš! Dosť bolo tvojich radostí, dopraj konečne aj nám!“

Rozosmeje sa, ja s ňou a je koniec horekovaniu.