Na zdravie!

Na zdravie!

Konečne stretnutie, po dlhej dobe. Kedysi Eva bola tá, ktorá neustále niečo organizovala. Jediná z partie bola zamestnaná a nemala pochopenie, ak sa niekto vyhováral na učenie, skúšky, zápočty. Načo vám tá škola bude? Je to strata času. Každý víkend po kaviarňach, občas aj cez týždeň, vždy niekoho zlákala, aby nebola sama. Domov ju to neťahalo, natlačená v malom trojizbovom byte s rodičmi a tromi súrodencami, chodila sa tam len vyspať. Jedného dňa ju kolegyňa z práce zoznámila so svojim bratom. Po prvom stretnutí si padli do oka, skončili u neho a domov sa viac nevrátila. Teda vrátila, ale len aby si postupne poodnášala svoje veci a presídlila k svojmu miláčikovi.

Viac nikoho neotravovala, aby si niekam vyrazili, naopak, keď ju kamaráti volali posedieť, vždy sa na niečo vyhovorila. Po prvýkrát dokonca chýbala aj na stretnutí zo strednej, a to chýbala doslova. Všetci len krútili hlavami, nevedeli si bez nej zábavu predstaviť. Skvelá rozprávačka, vtipné príbehy, väčšinou z vlastného života , prípadne života jej blízkych, či vzdialených príbuzných, sypala z rukáva, čo na tom, že niektoré počuli viackrát, v jej podaní pobavili vždy.

Dnes je teda výnimočný deň. Eva oslavuje narodeniny, jej drahý odišiel na nejakú pánsku jazdu, ideálny čas zorganizovať party pre svojich kamarátov a vynahradiť im všetky tie večery, ktoré trávili bez nej. Stala sa z nej gazdinka, už nevyhľadávala podniky, najlepšie jej bolo v teple domova, vyvárala, vypekala, tak aj teraz pripravila oslavu doma, v priateľovom bytíku. Všetko mala nachystané, už bola celá nedočkavá, kedy dorazia, mobily im vyzváňali, kde toľko trčia.

Privítala ich v obývačke, stôl preplnený, fľaše, poháre, majonézový šalát, chlebíčky, jednohubky. Ponúkala, nakladala, ako zlatý klinec priniesla vlastnoručne upečený koláč. Piškótové cesto, tvarohový krém, ovocie, želatína, nemal chybu. Krásny, aj chutný, rozdávala recepty. Kto by to na tú Evu povedal? Dlho spolu neboli, mali o čom rozprávať, pravdupovediac, ona mala vždy o čom, aj keď sa videli každý deň. Jej jediný problém bol v hlasitosti. Nedokázala ju regulovať, vždy ju tíšili, priťahovala pohľady všetkých prítomných, kdekoľvek sa vyskytla. Zvykli si. No predsa len, v paneláku, v neskorých nočných hodinách, mali obavy, aby im niekto neprišiel zazvoniť. Všetky pokusy o stlmenie boli márne, kričalo jej to viac, ako obvykle.

Z bohatej ponuky alkoholu, väčšina zvolila víno, iba hostiteľke zachutila slivovička. Nalievala, ponúkala, vypime si, na zdravie, lenže je rozdiel, vypiť pohár vína a sotiť do seba štamperlík slivovice. Na oslave bola prítomná aj susedka, mamička trojmesačného synčeka, nechala ho v byte spinkať a išla sa aj ona aspoň nachvíľočku rozptýliť. Starostlivo načúvala, či malý nezaplače, baby vysielačku musela mať na uchu, aby niečo začula cez výkriky oslávenkyne. Tá zo začiatku tolerovala jej abstinenciu, uspokojila sa s tým, že si dala iba glg vína na jej počesť, no po čase ju to začalo iritovať, prečo s nimi nepije. „Evi, veď vieš, že kojím“, snaží sa ubrániť mamička. „Neser ma, jeden pohár vína ho nezabije!“ presviedča ju vytrvalo. Radšej vysúka zo seba ospravedlnenie a odchádza po hodine k bábätku.

Nálada je v plnom prúde, spomínajú, smejú sa, len keby toľko neponúkala, dosť ich tým ruší, ale čo už, vzorná hostiteľka, považuje to za svoju povinnosť. Nachvíľu odchádza, no... nachvíľu, na záchode strávila viac času, ako je obvyklé, začínali mať o ňu trošku starosť. Vzápätí počuli buchnúť dvere, v kúpeľni tečie voda, upokojí ich to, snáď jej bude lepšie. Neistým krokom vkráča do izby, prudký obrat k hosťom, širokým gestom opíše oblúk a vychrlí otázku: „J-jesť? P-piť?“ Nečaká na odpoveď a vypotáca sa z izby. Všetci do rehotu.

Viac ju nikto nevidel. Po hodnej chvíli návštevníci pochopili, že si išla ľahnúť, pravdepodobne už nepríde. Čo teraz? Nechať ju tam samotnú a odísť? Pripadalo im to zvláštne. Počkajú radšej na pána domu, vysvetlia mu, čo sa stalo, rozlúčia sa, poďakujú a slušne odídu. Boli asi tri hodiny nad ránom, keď počujú kľúč v zámke. Nejaký čas trvalo, kým sa dvere rozleteli a do bytu skôr padol, ako vošiel domáci. Po veselom privítaní vtrhol do spálne: „Evička, ty spíš?“ Takmer na ňu spadol, ale v poslednej chvíli vybalansoval, dokonca sa pokúšal zakryť ju, aby neprechladla.

Nasleduje poďakovanie, rozlúčka a za dverami výbuch smiechu. Posledný pozdrav susedom, ak ich nezobudila Eva, už ich nezobudí nič. Super oslava. Na túto budú dlho spomínať.