Kde je moja taška

Zobudím sa zavčasu, ako som zvyknutá, keď ideme do stacionára. Uvedomím si, je štvrtok, okno uplakané, netreba vstávať. Otočím sa na druhý bok a upadám znova do spánku.

Sníva sa mi, že cestujeme s Petrou vlakom. Blížime sa k stanici, balím tašku. Už sme vonku a ešte stále nemám všetko. Ocitneme sa v akejsi záhradnej reštaurácii, tráva, stoly, lavice. Položím tašku na stôl, dokladám tenisky, topánky. Nemám žiadne vrecká, snažím sa vložiť ich čo nejšetrnejšie. Spájam k sebe podrážky, aby neušpinili oblečenie. Konečne zapínam zips, keď priskočí chlap, zdrapne ju obomi dlaňami, pripravený na útek. Držím ju pevne, odhodlaná nepustiť, naťahujeme sa, myksujeme a ja kričím: „Pomoooc, pomoooc! Pomooooc, ľudia!“

Biely deň, slnečno a nikto neprejaví záujem, neotočí sa.

Zobudím sa na: „Mamaaaa! Nekrič! je osem hodín!“

Vymotám sa z paplóna, schádzam dole, Petra pri telke.

„ A čo keď je osem?! To mu mám tú tašku nechať? Tak dobre, nech si ju ukradne!“ spustím na ňu celkom vážne.

Až potom sa začnem smiať a vyrozprávam jej sen. Nech si nemyslí, že matke dočista hráblo.

Kedysi som v snoch kričala neartikulovane, uvedomovala som si, ako ťažko ovládam jazyk. V poslednom čase kričím zreteľne a nahlas, je to úľava. Pre mňa. Úbohé dcéry.