Sklamaná 2

Spomeniem pred mojimi babami, že Petra sa stretáva s Adamom, čo chodí po nedeliach do Žiliny na semináre, ako sa stať finančne nezávislým. Obidve spozornejú: „Mama, daj na ňu pozor! Veď to môže byť nejaká pyramídová hra!“

To mi ani nenapadlo, myslela som, že sa to týka dávnej minulosti. No nič, budem ešte opatrnejšia. Petra pri sebe nemá občiansky, nemá platobnú kartu, všetko nosím v kabelke ja, nezmôže bezo mňa nič.

Stretnutia naberajú na intenzite, má prísť aj vo štvrtok, tento raz už o druhej. Petra sa teší, že pôjdu k Váhu do Zátoky pokoja. Sú neskutočné horúčavy, ale čo s nimi. Sú dospelí. Vrátia sa o dve hodiny, pošlem ich pod jabloň. Neprešla ani pol hodina, keď prídu za mnou pod balkón, kde strihám kríky: „Mamuška, my už to teplo nemôžeme ani cítiť,“ sťažuje sa Petra.

„Tak ste mali obidvaja sedieť doma na zadku, vedeli ste ako je vonku. Zalezte do garáže, tam vychladnete!“ zámerne som nepríjemná, dúfajúc, že Adam pochopí a odíde. Strihám ďalej, on stojí v garáži jak tĺk pri nej a čaká. Vzdávam to: „Chceš ísť hore, Petra?“

„Áno.“

Otočím sa na neho, nič.

„Zober si bicykel, Adam, ja potrebujem zamknúť garáž.“

„Ja asi pôjdem hore.“

„Áno? Zasa do jedenástej?“ som ironická.

„Nie. Odídem skôr.“

Umyjú si ruky, idú do kuchyne, Petra vzdychá: „Ja zomieram!“

„Od hladu, či od smädu?“ pýta sa Adam.

„Aj, aj.“

„Urob si kaiserku so salámou, Adamovi dve, on je chlap.“

„Ja som len také chlapčiatko, stačí mi jedna,“ zalieča sa.

Opláchnem rajčiny, dám im na misku. Petra má čaj, Adamovi natočím obyčajnú vodu.

Na chvíľu vybehnem do podkrovia k počítaču, kým zbehnem dole, už sú v Petrinej izbe. Zasa sedia na posteli, šušocú si. Zostanem radšej v obývačke, maľujem si, často chodím do kuchyne, majú odchýlené dvere. Znova si sadnem, počujem tiché kroky, asi sa ide napiť, ale nie. Postojí, skontroluje, kde som, vráti sa, zatvorí dvere. Mám chuť vstať, ísť ich otvoriť, zháčim sa. No tak jej dá pusu. Keby čosi, Petra zakričí, vie, že som za stenou. Z izby vychádza o štvrť na desať, Petru tam nechá potme, zatvorí za ňou dvere. Kým sa obúva, otvorím jej: „Čo ty máš čiernu hodinku?“

Vidím ako zmotáva karimatku.

Odprevadím ho.

Petra už sedí v obývačke, zapína mobil, číta správy.

„Ty si myslíš, že Adam je zlý človek?“ pýta sa bojovne.

„Nepovedala by som to tak. Prečo?“

„Lebo Táňa mi píše, že pani riaditeľka nás videla včera s Adamom. Nevie, či ma len tak zobral von, ale mám si na neho dávať pozor, aby ma do niečoho nenamočil. Už to skúšal na Martina, na Ondreja, aby som nič neurobila bez maminho vedomia, nech sa o všetkom s tebou poradím.“

„Takto, Petra. Nechcela som ťa od neho odrádzať, kým som nemala istotu. Mala som v pláne ísť sa porozprávať do centra, čo je Adam zač. Táňa ma predbehla. Od začiatku sa mi niečo na ňom nepáčilo, tušila som, že nemá dobré úmysly.“

Petra sa rozhnevá, kričí: „Možno to skúšal na Martina, na Ondreja, ale mňa má rád! Mne by neublížil!“

„S tebou iba zvolil inú taktiku. Zaľúbiš sa do neho a potom si bude môcť s tebou robiť, čo chce. Budeš mať ružové okuliare a urobíš čokoľvek.“

„Ty mi neveríš?! Vieš, že bez teba o ničom vážnom nerozhodujem.“

„Peti, oni sa na tých seminároch učia práve to, ako manipulovať s ľuďmi. Počula som, ako ti hovoril – chcela si to ty alebo mama? Lebo najdôležitejšie je to, čo chceš ty sama! Postupne by ťa odo mňa odtrhol, nútil ťa aby si sa osamostatnila, on ti bude oporou. Presvedčil by ťa, že je to pre tvoje dobro.“

„Mám to teda utnúť hneď?“ kričí.

„Ja neviem. Chodiť von môžeš, ak budeš opatrná a ostražitá. Nechcem ťa oberať o ten pocit, ísť niekam s kamarátom a nie stále s mamou.“

„Ale ako sa ja mám teraz tváriť?“ je nešťastná.

Zrazu sa to prevalí, usedavo narieka, ledva jej rozumiem: „Ja som mu verila! Myslela som, že ma má rád! Tuto ma to bolí! Strašne bolí!“ ukazuje na hruď. „Ty si to nevieš predstaviť. Naposledy som takto plakala pre Peťa na výške. Myslela som, že toto bude konečne normálny vzťah. Čo ja si nezaslúžim, aby ma niekto ľúbil?“

„Zaslúžiš.“

„Veď ja mám tridsať! Ja už nemám na čo čakať!“

„Pozri, poznám ženy, ktoré sú celý život bez partnera a prežili ho plnohodnotne. Mali záujmy, koníčky, kamarátov, zažili radosť, aj smútok, rovnako ako zadané. Tridsať rokov nie je koniec. Lásku môžeš stretnúť v štyridsiatke, päťdesiatke, kedykoľvek.“

„Keď to tak bolí. Ja si neviem predstaviť, že už s ním nikdy nikde nepôjdem.“

„Bolí to, viem. Predstav si, že by to pokračovalo. Ty by si mu dôverovala a potom by to prasklo. Možno by medzitým došlo k milovaniu a pripútala by si sa ešte viac. Alebo by to nebol pekný zážitok a mala by si z toho traumu, ak by bol bezohľadný. Radšej si poplač teraz, kým je to v začiatkoch.“

„Ja už nechcem plakať! Pripadám si jak krava z telenovely, ale nejde mi prestať.“

„Len plač, uľaví sa ti.“

„Vieš, keď vo mne teraz bojuje srdce s rozumom. Začínam veriť, že je to hajzel, ale nechcem prísť o tie prechádzky, o ten pocit, že niekomu na mne záleží.“

„Peťula, keby mu na tebe záležalo, nechoval by sa takto. Nenahováral by ťa na spoločné bývanie po dvoch stretnutiach. Išlo mu o tvoj dôchodok, výplatu, vybavil by si na teba osobnú asistenciu, žil by z tvojich peňazí. A ty by si bola uväznená v byte na poschodí, keby on odišiel z domu. Tento raz by si mala dať prednosť rozumu.“

Postupne začne vyťahovať útržky z ich spoločných stretnutí, prechádza z jeho obhajoby do útoku a miesto lásky cíti hnev.