Rozprávka o tisíc a jednej svätojánskej muške

Rozprávka o tisíc a jednej svätojánskej muške

Kde bolo - tam bolo, kde sa piesok lial a voda sypala, bolo raz údolie v čarovnej krajine, kde líšky dávali a dodnes dávajú dobrú noc a vrany sa otáčajú.

Do tohto údolia raz začiatkom leta pribudlo k ostatným zvieratkám zopár chrobáčikov. "Tady zůstaneme!", povedal raz praotec Čech pod horou Říp a to isté, ale v slovenčine, si povedali chrobáčiky a nasťahovali sa v údolí na lúku pod les. Ostatné zvieratká, ktoré bývali naokolo, ich privítali s radosťou. Neboli to totiž obyčajné chrobáčiky, pretože tieto pracovali v noci. Samičky zmiešavali rôzne druhy práškov do čarovnej zmesi a samčeky ho každú letnú noc od Jána až do Michala roznášali po ovzduší. 

Pre materiál si zalietali k lesnej kráľovnej, ktorá sídlila v tej najhustejšej časti lesa a ktorej kráľovský zámok ešte nikto z ľudí nevidel. Bola to dobrá kráľovná. Mala rada spokojné bytosti okolo seba, a preto chrobáčiky poverila veľmi dôležitou úlohou - vyrábať pomocou prášku také ovzdušie, aby boli v lese všetci spokojní a radovali sa zo života. 

A keďže les je čarovné miesto, tak sa aj stalo. Chrobáčikovské samičky noc čo noc miešali prášok, potom ho varili, chladili, zase zohrievali a nakoniec ho cez špeciálnu rúrku, ktorá sa podobala na malinkého slimáčika, vysypali do vreciek z čistého ľanu. Podľa farby vrecúška vedeli zistiť, aké vlastnosti má prášok vo vnútri. Samčeky zase poletovali po lese a rozsievali prášok do ovzdušia. 

Pracovali vždy za tmy. A keď hovorím za tmy, tak za naozajstnej tmy tmúcej, ktorá je len v tejto čarovnej krajine.

Často pre takúto tmu mali samičky problémy s rozlišovaním farieb. Aby nepoplietli vrecúška, samčeky im vymysleli a vyrobili lampášiky. Hneď sa lepšie pracovalo! Lenže iba samičkám. Lietajúcim samčekom to po tme tiež nevyhovovalo, ale ani s lampášikmi, ktoré si držali v predných nožičkách, to nebolo pohodlné. 

Samčeky musia stále niečo vymýšľať. Tentoraz vymysleli toto: išli za lesnou kráľovnou a zverili sa jej s problémom. Kráľovná ich vypočula a keďže to bola nielen dobrá a krásna, ale aj múdra kráľovná, pričarovala im svetielka rovno na zadoček, aby im svietili a nezavadzali. Chrobáčiky boli veľmi spokojné a s chuťou sa pustili do práce. 

Takto si na lúke a v lese všetci spoločne nažívali a bolo im dobre. Mušky s chrobáčikmi, komáre s nočnými motýľmi, denné motýle s lesnými včielkami...

Takúto pohodu vedel narušiť len príchod človeka. Hneď, ako sa pri lese objavil nejaký človek, narastala medzi hmyzom pohotovosť. Motýle lietali vyššie, včielky začali hlasnejšie bzučať a komáre cítili sladkú potravu. To bol pravý čas na vypustenie správneho prášku do ovzdušia. Ten musel vyvolať prijemnú atmosféru okolia, napriek rôznorodosti pováh zúčastnených bytostí. 

A tak keď sa blížili k lesu dvaja, on a on, ktorí sa nemali radi a jeden chcel nad druhým vždy iba vyhrať, nastal ten správny čas na prácu pre chrobáčiky. Pustili do ovzdušia taký prášok, ktorý rozpustil zlosť prichádzajúcich nespratníkov. Keď títo dvaja prekročili hranicu lesa a zhlboka sa nadýchli, hneď pri prvom výdychu sa rozplynula všetka zlosť v ich tele. Miesto škaredých a nevrlých pohľadov sa začali na seba usmievať a zmierili sa.

Inokedy prišli do lesa dve, ona a ona, ktoré vykrikovali, chichotali sa a hulákali už od údolnej cesty. Chceli na seba upútať pozornosť okolia. Vôbec im nevadilo, že iných rušia. Chrobáčiky pustili do ovzdušia prášok, ktorý pri nádychu obalil hlasivky vykrikovačníčiek a miesto vykrikovania bolo počuť iba jemné šuškanie. Najprv boli tieto dve trochu prekvapené, ale nakoniec sa im to tak zaľúbilo, že šepkali, aj keď prášok prestal účinkovať. 

Raz prechádzali lesom dvaja, on a ona, ktorí sa už veľmi dlho mali radi, len sa to jeden druhému báli povedať. Tešili sa vždy, keď sa mali stretnúť, báli sa jeden o druhého a snažili sa jeden druhému pomáhať. Chrobáčikom sa tak zapáčili, že sa na nich prišli pozrieť všetky. Bolo ich tisíc a ešte jeden maličký. Ten, ktorý ich voviedol do čarovného lesa. Samičky vyliezli na lístky lesnej trávy a samčeky poletovali okolo tých dvoch zo všetkých strán. Bola už hlboká tma. Vtom sa všetko rozjasnilo a osvietilo kulisy a celú scénu. Tí dvaja, hoci mali oči jeden pre druhého, si ich všimli. Vtom samčeky vypustili všetok prášok a to dodalo odvahy tým dvom a konečne si povedali, ako sa majú radi. Padli si do náručia. Boli šťastní. Tí dvaja, aj chrobáčiky. 

Takto, aj vďaka chrobáčikom, sa z lesa vytratilo zlo a bolo tu vždy veľmi príjemne. Lesná kráľovná bola nadmieru spokojná. Keďže to bolo presne na svätého Jána, z vďaky udelila chrobáčikom čestný lesný titul: "Svätojánske mušky". Odvtedy ich už nikto ináč ani nevolal. 

Keď na svätého Jána prídeš do čarovného lesa, zaiste aj ty uvidíš svätojánske mušky. A ktorý je to ten čarovný les? Možno aj ten, do ktorého často chodíš, len si si to ešte nevšimol...