Eugen Vlkanovsky

Eugen Vlkanovsky

Moj znamy z druheho kolena a tretej krcmy Eugen, ktory zhodou rydzo literarnych okolnosti byva vo Vlkanovej a tou istou zhodou ma bratranca Gabora, sa jedneho neuveritelne zvlastneho, cudneho a podivneho, pre ostatnych ludi vsak mozno celkom obycajneho a vsedneho dna, potom ako prave cosi olutoval, zavazne a nezvratne rozhodol, ze uz nikdy nebude lutovat svoje chyby. A to vsetko pretoze mu akysi dobrak, dobracky a nechtiac, pocas toho lutovania na odlahcenie povedal, ze co sa stalo, sa uz neodstane.

Pokusil sa teda okamzite o to nelutovanie chyb, ale hned na druhy den lutoval, ze mu take nieco vobec napadlo. Poviem vam to otvorene – bola to riadna kravina, ale stavaju sa aj polutovaniahodnejsie veci. Avsak ako sa vravi, co raz cloveka napadne, uz mu neodpadne. Takze potom, ako zacal lutovat svoje rozhodnutie, mu vzapati takmer spasonosne napadlo, ze to vlastne podla cerstveho principu nelutovania lutovat nesmie, a tak v tom, co si tak nerozumne zaumienil, bezvyhradne a pokorne pokracoval dalej, lebo nebol taky slaboch, aby nesplnil svoje zavazky.

Ba dokonca si o tom, ako dlhodobo nic nelutovat, vypracoval vlastny vedecko-filozoficky plan, aby vedel, ako ma pri eliminovani lutovania postupovat, a aby sa, nedajboze, neprenahlil v nejakych svojich ciro myslienkovych zaveroch, co by potom mohol velmi trpko olutovat. Ako stara ludova mudrost vravi – cierne na bielom v stodole lepsie ako myslienka na streche. Kym niekto nepodpali stodolu, povedal by ludovy skeptik s cynickym uskrnom. Ale aj na to ludovi mudrci mysleli, a preto obcas, podnapito prispievajuc do krcmovej polemiky, priznali, ze co mas tuto, ukazujuc pritom na vlasy, ti ani ohen nespali ani vodka nevezme. Samozrejme, ze nemohli poznat vodku – za ich cias bola este len medovina.

Ide o to, ze nas, ci skor moj znamy, Eugen, bol holohlavy ako poleno a tuto ludovu mudrost ignoroval. Mudro. Fyzicka podobnost jeho hlavy s polenom totiz neznamenala, ze je ozaj sprosty ako poleno. Naco by sa mal akousi ludovou mudrostou zaoberat, ked sa ho vobec netyka? Vsakze mu date za pravdu.

Hladiac k svetlym, od lutovania oslobodenym zajtrajskom, zacal najprv zo svojho zivota vylucovat rozhodnutia, vyzadujuce istu davku otaznej neurcitosti, ktore by mohli vyustit do otaznych a neurcitych dosledkov, ktore by mohol lutovat. Zacalo sa to, ako obycajne, celkom nevinne a nenapadne. Najlepsou alternativou sa mu zdal postup exponencialnej krivky – pomaly zaciatok spolu s aklimatizacnymi turami po vyznacenych chodnikoch nelutovania, aby nedostal chorobu z nahlej zmeny zivotneho stylu vo vysokych nelutovacich vyskach; pomaly zaciatok, ktory vsak postupne prejde do strhujuceho finisu na najvyssom vrchole nelutovania, ktory sa v jazyku domorodeho kukucskeho obyvatelstva, stastne obyvajuceho jeho neurodne svahy, nazyva Cuk, v doslovnom preklade z Kukucstiny – sedem rozlahlych klenotnic iskriveho snehu ukryvajucich slnecne obydlia najvyssich bohov vediacich ze nelutovanie je jedina cesta ako dosiahnut stav cistej osvietenej mysle ktora sa rokmi nelutovania coraz viac priblizuje k stavu dokonalost minus jedna a jedina cesta ako sa nadobro zbavit akychkolvek svetskych neprijemnosti plynucich z prazvlastnych druhov nepresneho predpokladania buducnosti ustiacich do potencialneho lutovania skutkov nevykonanych; Kukucov ani ten preklad vsak Eugen ocividne nepoznal.

Riadiac sa podla svojej novej zasady exponencialnej krivky si povedal, ze uz nebude hadzat susedom kamene do okien, lebo potom, ked ho chytili, vzdy svoj impulzivny cin olutoval, a okrem toho nie len raz. Casto az dvoj-trojnasobne: zaplatil peniazmi, ktore lutoval, lebo ich mohol vyuzit na nieco lepsie, a okrem toho bol lakomy; lutoval tiez to, ze sa mu pohorsili vztahy so susedmi a niekedy lutoval aj to tretie,  ktorym si ale nebol celkom isty, a ja sem predsa nebudem pisat akesi nepodlozene dohady. S hadzanim kamenov susedom do okien prestal zo dna na den, to sa este dalo. Mal ohromne silnu volu, ktoru som hrozne obdivoval.

V praci sa mu celkom darilo, bol uspesny, penazi mal ako pliev, lebo bol skupy; aj vlastnu sekretarku mal, vlastne mu nic nechybalo. Ale raz, velmi prapodivneho normalneho dna, potom ako nakrmil rybicky, precital noviny, dal si kavu a polonevinne si zaflirtoval so sekretarkou, mu nevyhnutne napadlo, ze aj toto marnenie svojich schopnosti v nezazivnej praci by raz mohol olutovat. Premyslel si to, a dokladne. Nechcel ist do toho zhurta a bezhlavo. Dat vypoved nemohol, lebo by to mohol olutovat. Co teraz? Bludny kruh okolo neho sa pomaly uzatvaral a on nevedel, ako z neho von. Hlboko do noci premyslal, a ked rano vstaval unaveny a dolamany, lutoval, ze isiel tak neskoro spat.

Raz, neskoro v noci vsak prisiel na to, ze vsetko nelutovat sa neda, a ze sa bude musiet zmierit s jednou jedinou vecou, ktoru bude lutovat, pretoze potencionalne nelutovat vsetko je v jeho teorii prakticky nemozne. Takto sa dostal von z bludneho kruhu, v ktorom, ako sa neskor, ale o to jasnejsie ukazalo, definitivne zabludil. Len nevedel s ktorou jedinou potencionalne lutovatelnou vecou sa ma zmierit. Hladal odpoved na tuto otazku a coraz castejsie nan z kazdej strany, z kazdej cinnosti, z kazdej minuty, doliehal naliehavy pocit potencionalneho lutovania.

Z ocividnych prikladov uvediem len zopar, ci skor jeden. Nedvihal telefony, lebo sa bal, ze ak by mu volal nejaky maniak, ktory si nasiel v zozname jeho cislo, nemohol by spat a potom by lutoval, ze vobec zodvihol ten telefon. Z tohto dovodu si dal zaviest tajnu linku s tajnym cislom, pretoze sa bal, ze nedvihanim telefonov by mohol prepast nieco dolezite, co by potom mohol lutovat. Potencionalne lutoval coraz viac a coraz viac potencionalne lutoval.

Az raz, ked sa mu zdalo, ze uz psychicky nezvladne potencionalne lutovanie tolkych veci naraz, po dvojdnovom, kofeinom hojne dopovanom premyslacom procese, ktory mal hodin tolko, kolko maraton kilometrov, na to prisiel. Konecne prisiel na to, co musi urobit, aby potencionalne lutoval iba jednu vec, ale bol taky vycerpany, ze sa ani nevladal potesit a rovno zaspal. Kto zaspi, ten sa vacsinou aj zobudi a na nepocudovanie sa to stalo aj Eugenovi. Otvoril oci, uvidel nejaky predmet, spomenul si, usmial sa a este celu jednu noc vsetko dokladne prekontrolovaval a overoval, aby vylucil akukolvek ci uz aritmeticku alebo algebraicku chybu, akekolvek zlyhanie ludskeho faktora, ktore by mohol neskor lutovat.

Hned nasledujuce rano, ked bolo vsetko uplne iste a ludsky faktor vyluceny, to nabralo planovane exponencialne obratky. Rozisiel sa s priatelkou, ktora ho nekonecne, a co je hadam este dolezitejsie, naozaj milovala, lebo co keby ho casom nechala a potom by musel lutovat, ze s nou premrhal tak strasne vela takeho strasne drahehocenneho casu. Takto povzbudeny dal vypoved, aby nelutoval, ze cely zivot presedel nad papiermi v kancelarii s novinami, sekretarkou a rybickami. Vecer zasa nesiel s kamaratmi na pivo do „Vlka" a to nas mierne rozrusilo. Darmo sme ho cakali, darmo sme nadavali, pretoze nam nemal kto zaplatit dalsiu rundu. Odvtedy som ho nevidel a odvtedy o nom koluju chyry, nad ktorymi nam pri krcmovych polemikach rozum zastava.

Zabarikadoval sa v dome, nevychadzal a nic nerobil. Vypiekol so vsetkymi a so vsetkym. Sedel spokojne, doslova naruzivo doma, euforia z najdenia tak dlho hladanej odpovede z neho ani ubiehajucimi rokmi neopadavala. Cucal doma ako vos pod chrastou, ani prstom, dokonca ani brvou nehol.

V krcmovych polemikach sme sa zhodli, ze je to niekto, koho by som za takychto okolnosti nerad menoval, hoci jeden novic, ktory sa tvaril akoby na obed zjedol minimalne pat mudrosti sveta tvrdil, ze je vraj ako akysi Bohodidarma, ale tato nadavka sa nam, rafinovanym mazakom, nezdala – nebola lahko reprodukovatelna v kazdej situacii – ved niekedy ide o zlomky sekundy a pat slabik, ked mas zamotany jazyk, je predsa len aj na ostrielaneho, obratneho krcmoveho polemizatora vela. Nesadne to dobre na jazyk – ty Bohodidarma akysi! Ozaj nepasuje.

Eugen teda sedel doma a bol nadovsetko rad, pretoze jedina potencialna vec, co by mohol lutovat, jeho prevratny a unikatny zaver, totiz bol, ze ak presedi cely zivot doma a nic neurobi, nemoze absolutne nic potencialne lutovat, okrem, samozrejme toho jedneho haciku, ze presedel cely zivot doma. Ale co je to v porovnani s tymi tisickami, ba az milionmi omylov, ktorych sa mohol dopustit, ktore sa mu mohli stat, a ktore by potom musel olutovat? Toto riziko bolo prijatelne. Ba ked ho po osmy raz znova vykalkuloval, bolo este prijatelnejsie.

Nad postelou mal obrovsky papier, ktory si mohol dovolit a na nom svoje tazko vynajdene, vydrete, no o to pravdivejsie zivotne kredo – co sa nestane, nemusi sa odstavat. Bol nan velmi hrdy a myslel si dlho, kym nezomrel, ze bol jediny clovek na svete, ktory to vsetko pochopil. A v jeho svete to bola naozaj pravda.

Lutujem teraz, ako zvycajne po funuse, ze som sa s nim nespoznal blizsie, iba co som ho parkrat slovne, a kedze sa uspesne branil, nasledovne aj fyzicky napadol pocas krcmovej polemiky. Istotne to bol clovek, ktory predbehol svoju dobu a suveku spolocnost a pritom dobehol a mozno dokonca aj predbehol sameho seba. A tiez, aj ked iba na jeho pamiatku, lutujem, ze som jeho vynimocne tajomstvo vyzradil takto netaktne, bez jeho suhlasu.

Skusil som to preto, lebo v mojom svete je to zase tak, relativne naopak, ze vacsinou lutujem to, co som neurobil. Taky priemerny priklad – kurnik sopa, mohol som ist radsej na kostovku ribezloveho vina uspesneho krcmoveho polemizatora do Liskovej zadara, ja Bohodidarma akysi, ako si tu za drahe peniaze kupovat tieto lepkave umele hmoty. Lutujem vsak len preto, lebo som samozer a egocentrik, ktoremu sa jeho ciny, napriklad kostovanie ribezloveho vina v Liskovej, zdaju fasa a vobec ich nelutuje, lebo hoci ma na poleno pripominajucom povrchu hlavy ake-take vlasy, neznamena to, ze nie je sprosty ako poleno.

Musim koncit. Musim ist, caka ma totiz dalsia dolezita debata u „Vlka", ktoru nesmiem za ziadnych okolnosti zmeskat – nemozem si ju predsa nechat ujst, uz som toho dost prepasol!