Jedzte, pite, hodujte

Budú takmer tri hodiny, je september, ale slnko hreje ako v horúcom lete. Možno práve preto je voľný stôl uprostred dlažby, mimo dosahu stromov. Nevadí. Mame je zima stále, mne slnko neprekáža. Len čo sa mama usadí, niečo hovorí, ale jej čoraz slabší hlas zaniká v ruchu okolia. Dožaduje sa pozornosti: „Teraz ma všetci počúvajte!“

„Decká, stíšte sa, máme počúvať mamu!“ napomínam ich.

„Chcem vám len povedať, aby ste si objednali, na čo máte chuť! Slané, sladké, na pitie, čo len chcete!“ opíše široké gesto. Pripomenie mi Bohuša (Bolka Polívku) -Tak a teď si vás kůpím všecky!

„Mami, ale ja tu nemám peniaze!“ upozorním ju včas, nech je v obraze.

„Ty máš vždy kartičku!“ zahlási s úsmevom, že ju tak ľahko nenachytám.

„Ale toto je bufet na kyselke, tu mi je kartička na nič.“

Aj tak si tu vždy kupujeme iba langoše, zapíjame kyselkou, inak nie je veľmi čo. Neviem, čo sa tak rozšupla.

Mama zostane zaskočená, brat zachraňuje situáciu: „Ja tu mám dvadsať euro.“

„Toľko mám aj ja, možno aj viac!“ vykladá dvacku a kovové eurá na drevo. Podstrkuje mi ich: „Mne objednaj ako vždy, so syrom, cesnakom a kečupom.“

Ostatní sa k ničomu nemajú.

Mama ma niekoľkokrát drgne, že ona teda ten syr, cesnak a kečup.

„Dohodnite sa, aký chcete vy a choď sa postaviť do radu!“ posúvam kôpku eurí bratovi. „Ja nebudem. Mala som na obed halušky so syrom, slaninkou a cibuľkou, ešte som sýta.“

Svet raz bude fungovať aj bez Gabiky.

Renátka trucuje, že chcela bez kečupu, že ju nepočúval, ale nakoniec spapá.

Bratovi je slnka akosi priveľa: „Už si môžeme presadnúť do tieňa, je tam voľné.“

Presunieme sa a nikto z nich si nevšimne, že ja s Renátkou zostávame stáť, bol to stôl pre štyroch. Každý sa venuje svojmu langošu a my sa pučíme smiechom, ako nás vyšachovali. Po čase odišli chlapci od vedľajšieho stolu, prisadli sme si a naši ani nepostrehli, že sme tam chvíľu stepovali.