Vďačnosť

„Včera večer som išla tej Lydke zagratulovať, ja jej to vždy spolu, v jeden mesiac má meniny aj narodeniny. Bola zvedavá, čo všetko tam je, pripadalo jej to také honosné. Hovorím, ani ja neviem, kúpila mi to Monika, aj to ona tak pekne zabalila. Hneď ma usadila, ale ani jednu vetu ma nenechala dohovoriť! Mala takú plnenú šunku, takú rolku, tú mi pokrájala na tanier a dala s príborom. Šak dobre. Ale chlieb mi nakrájala na také kúščičky! Že ja chlebík neužujem s kôrkou. Hovorím jej, Lydka, ja si chlebík nekrájam! Užujem ho lepšie, ako ty s tvojimi novými zubami, čo si ich stále vykladáš. Potom či dočiahnem. No čoš by som z gauča nedočiahla na stôl! Ona by bola pri mne stála a držala mi to! Taká je ochotná, až je trápna.“

Počúvam.

„Betka si prišla pre poháre, mám ich plnú pivnicu, už nikto nezavára. Peťo jej doniesol červenú papriku, tak potrebovala. Doniesla mi aj rajčiny a pór, iste, aby neprišla s prázdnymi rukami pre tie poháre. Lebo ona neni lakomá. Ale nevie dávať. Ja jej vždy rozprávam, čo všetko si mi ty doniesla, čo mi Lydka dala, už sa učí aj ona.

Ale strúčky mi minulé dala také tvrdé, že som mala čo robiť s tým najostrejším nožom, pokrájať ich. Lebo šak mám čo jesť, mám plný mrazák od teba. Ale čo ich vyhodím? Tak som si strúčkovú omáčku varila. Prečo ich neobrala skôr, kým boli mladunké? Ale to ona tak, keď je to už staré, podaruje, potrebuje sa toho zbaviť.“

Počúvam.

„Zas mám dve bagety pre Jarka, donesie mi dnes chlieb. Je mi jedno, či to on zje, alebo dá psom. Že im to neni trápne, stále nám dávať tie bagety. Ja to slovo už nemôžem ani počuť!“

„Mamula, keď vám pol roka dávali chlieb, niekto mohol povedať, že im neni trápne, stále nám dávať chlieb! Vieš, každý je iný, každý má iné chute.“

„Veru! Ten, čo stále vypráva, sa s takou chuťou vždy do nej zahryzne skôr, než príde pre nás sanitka.“

„Čo, keby si si natrela chlebík Rajo maslom a naložila naň šunku a zeleninu z bagety? Vadí ti len margarín a bageta,“ skúšam naposledy. Už budem len počúvať.