Solastalgia (Éra nekonečných repríz)

Uvedenie do problematiky

Netrvalo dlho a novinky dorazili aj do správ o desiatej.

Nedostal som sa ale ďalej, než po informácie o aktuálnej politickej situácii,

cinkla mi totiž správa, že prípad už uzavreli,

že verdikt vyhodnotila umelá inteligencia prostredníctvom hlasu,

ktorý začínal svoj prejav slovami „kde bolo, tam bolo...“

 

Príliš nepomohlo, že rozsudok sa spoliehal

na viaceré symboly, ktoré volali po kontemplatívnejšom

prijímateľovi, než som bol ja či ty. Chcel som ti ale povedať,

že toho ducha v obývačke, sa už podarilo spacifikovať. Uvažoval som,

prečo sa po našom príchode úplne odmlčal. Vraj by za tým mohla byť

negatívna kritika jeho životných ambícií. Neznámi recenzenti

ich označovali ako „neobvykle živé architektonické preludy“.

 

Za seba dodám, že jeho spôsob života mi pripadal značne prízračný,

pozostával z extatických tancov a zmyslových vnemov,

ktoré navonok pripomínali normálnu reč. Často ju ale varioval,

podľa toho, s kým práve hovoril. Bez titulkov by sme

nemali šancu nadviazať s ním kontakt a nájsť spoločnú tému,

o ktorej sa píše v rozsudku, a o ktorej teraz vedieme diskusiu

v opustených tieňoch prastarých hodnôt.

 

Solastalgia

 

„Nastala kamenná tma.“

Georg Trakl

 

Občas som si predstavoval, ako by najpoužívanejšie výhovorky

vyzerali sfilmované, vtesnané do jednoduchej trojaktovky.

Jedna kamera tam, druhá za tebou, pripraviť sa a akcia.

No, nie je to sranda a živiť by som sa tým nechcel.

 

Pravdou ale je, že naša zabehnutá a ospalá rutina sa určite neotriasla tak,

ako nám vykresľovali katastrofické filmy. Stále si pamätám

na výjavy o tom, že dôjde k bezprecedentným

zmenám a relativizácii toho, ako nazeráme jeden na druhého.

Dopĺňal som si znalosti o systémoch stmievania

v cudzích končinách, snažil som sa vcítiť do kože tých,

ktorým sa tento rok neujde eucharistia.

 

Keď som sa ale pokúšal svoje obavy tlmočiť ďalej,

ľudia ma väčšinou nepočúvali. Neisté monológy sa rozbíjali

na triešť momentiek, ale bez toho, aby v závere splynuli

vo vytúžený celok, a mňa až zamrazilo, keď som si uvedomil,

že po zhasnutí Slnka tu neostane ani noha.

 

Tento rok je najnudnejší v histórii meraní, povedal hlas za dverami.

Zdalo sa mi, že počujem rytmické kroky, snáď aj záver nejakej myšlienky.

Viem, že sa napokon prebrodím k sumarizácii výsledkov

a aspoň k zdanlivej hĺbke. Pod jej pevným pohľadom sa odvíjajú osudy bytostí,

z ich dialektu vystupujú poznámky o bývalých snehových úžinách,

v ktorých sa na nejakú súhru už dávno nehľadí.

 

Pokus o zvrat

 

Nevešaj hlavu, stále existuje možnosť, že to, čo sa ti vtedy stalo,

je výsledkom náhodnej kombinácie dát prúdiacich

vysoko v chladných oblakoch. Tvoje spomienky už patria

do sféry vedeckej fantastiky, ostane po nich maximálne

prach na sídlisku digitálnej siete. Aj udalosti detstva je nutné

čítať v kontexte doby, retroaktívne uplatňovanie zákonov

sa nám totiž už neraz vypomstilo. Výsledok? Tajomný malware,

v minulosti chybne interpretovaný ako „spomienka na bezstarostné detstvo“,

dodnes pláva nocou a berie na seba podobu osviežujúcej búrky.

Je to posledný záchvev starých časov, jediná živá nostalgia svojho druhu.

 

Ostáva už len vybrať si ten adekvátny jazyk, ktorým sa budeš dorozumievať

v komplexoch, kde sa hrá podľa úplne iných algoritmov.

Vec sa má totiž tak, že situácia je naozaj kritická.

Firewall na kedysi malebných predmestiach sa drobí stále rýchlejšie,

dôkazy som zhrnul v priloženom .pdf dokumente

a zvýraznil ich farbami, príjemnými ľudskému zraku.

 

Žeby si sa už naozaj nevrátil? Žeby naozaj nastával koniec?

Ešte snáď môžem pár vecí skúsiť, napríklad premiešať paragrafy a zákony,

trochu ich priblížiť realite bežného človeka. A keď to nevyjde,

tak sa skrátka poberiem o dom ďalej. Niekam, kde sa proces

dobývania nebeských telies stal rutinnou súčasťou života.

 

Dni plné nekonečných rozhovorov

 

Absencia vecnej diskusie je niekedy frustrujúca, obzvlášť,

keď sa človek naučí zaobchádzať s písmenami a vzdialenosťami medzi nimi.

Je v tom úplne odlišná pôsobivosť: Zdanie, že každý z nás

má nejaký vlastný fragment, utajený pred ostatnými.

Takto som si to ale nepovedal, skôr som upieral pozornosť

na stúpajúce predstavy, ktoré sa vydali k našej spoločnej platforme.

 

Akoby sa s nami lúčili, možno aj prehovorili. Aj inšpirácia prichádzala

v stále slabších záchvevoch. Ešte nejakú dobu po odznení

sme sa ju snažili pestovať, a nepripúšťali si, že je už zrejme neskoro.

Myslím, že práve z tvojej strany padol návrh,

aby sme radšej počkali na lepšie rozuzlenie.

 

Ale asi ťa sklamem. Jeho narodenie nesprevádzali žiadne

nezvyčajné meteorologické úkazy, nedošlo k narušeniu

prírodných zákonov, na oblohe sa nezjavila ani len kométa.

Nepomohlo, že pod každou vetou uvádzal hodnoverné zdroje,

že jeho slová sa dali jednoducho interpretovať.

Za tou chaotickou výpoveďou nás nečakala vytúžená melódia,

nekonalo sa ani zlepšenie vzťahov v tomto tichom mestečku,

kde ešte stále prežíval pôvabný westernový duch.

 

Mal som len neistý pocit, že nám práve teraz niečo podstatné uniká,

niečo čo všetci dobre poznajú, ale nám to z nejakého dôvodu ostáva skryté.

Je to ako bájka o svedectve, ktoré síce bolo zaznamenané,

ale kontinuálne a zámerne prehliadané. Neostávalo nám teda nič iné,

len sa spoľahnúť na osvedčené zaklínadlo: business as usual.

 

Predposledné gesto

 

Internet je jedinečný organizmus, mali by sme sa teda zaujímať o to,

v akom stave ho zanecháme tým, ktorí prídu po nás. Ostane naveky

len dobrosrdečnou fata morgánou? Uvidíme, nie je ale vylúčené,

že dôjde k veci vskutku nevídanej, ktorá celý problém vyrieši.

Už aby sa naša každodenná skutočnosť obnovila a zregenerovala,

nech nám opäť dávajú zmysel jej mystifikačné hry.

 

A potom sa ti vybaví to memento, bdelosť, na ktorú

hľadíme so snobskou povýšenosťou, ten charakteristický odpor

k deskriptívnosti a záľuba v rečových vadách. Podivnosť,

ale len prvý pohľad. Pomer dusného rána a opozičného

rozvrhnutia napätia priam vyzýva ku komponovaniu ťažkopádnych spovedí,

k prechádzkam medzi rozkvitnutými pelargóniami,

 

ktorých myšlienky sa čvachtajú v nedokonalej ľudskej reči,

zmierené s plynutím času, ktoré nevzbudzuje strach,

je skôr symbolom pre tŕnisté hľadanie vlastného výrazu,

pre pomalé smerovanie k minulému tresku,

hlboko do roztaveného prítmia.

 

Po kataklizme

 

Postupne sa vraciame k praktickejším veciam,

k budovaniu rán bez oblačnosti, ku konštruovaniu small talkov,

kancelárskym potrebám a zeleninovým kútikom. V rýchlom tempe

zanikne aj fakt, že dýchanie sa predsa len trochu zmenilo.

Matematické rovnice vysvetľujú samé seba v klimatizovanom

chlade zasadacích miestností, nanotechnológie nosia šéfom kávu,

a podľa hĺbkového referenda žijeme v najlepšom z možných historických období.

 

Vety preberané z podivných zdrojov sa usádzajú

v odlišných kontextoch. Vzniká cudzí jazyk,

ktorý je nutné cibriť, a orientovať sa v jeho najnovších trendoch.

Určité zvoľnenie kroku je, samozrejme, povolené, ale pamätaj,

že kto začne príliš zakopávať, škodí vlastnej imunite a na tvári

sa mu môže objaviť niekoľko nevábne vyzerajúcich znamení.

 

Je výdobytkom vedomia pestovať sebaklam, že práve teba

to nejako obíde. Svet nás filtruje cez ochranné masky, naše avatary

neohrabane vyjadrujú protest. Vývoj sa zavŕšil, evolučné skratky

dospeli do slepých uličiek. Éra nekonečných repríz práve začína.

---