Pokračovanie milostivej

Keďže milostivá bola dlho preč a myslela som si, že ju už viac neuvidím, zaobstarala som si ryšavobiele mačiatko zo Šaštína - Stráže – najdúch v čase vrcholiacej hubárskej sezóny, teda nájdená v lese niekde okolo suchohríbov. Lesné mačiatko s rôznymi lesnými duhmi a neduhmi. Postupne sme liečili a riešili jeden problém za druhým, až kým sa nevrátil pôvodný tigrovitý obyvateľ domu. Obidve mačky mlčia a miaukajú naozaj málokedy. Ešte aj keď sa naháňajú po byte, zvuky najťažšieho kalibru vydávajú rolujúce koberce.

„No tak ich pusť von. Tá jedna sa ťa bude držať a druhú ustriehneš.“  Tvrdila kamarátka v dobrej viere v kamarátstvo. V naše kamarátstvo, v moje kamarátstvo. Skoro som ho prerušila. Nerada miaukám po cintorínoch. Niežeby som až tak uctievala pamiatku nebožtíkov – to teda zďaleka nie. Ale naozaj ma nebaví chodiť po dvoroch a hľadať svoje stratené zvieratá. Trhala som burinu a jedným okom som sledovala mačky. Chvíľu sa ma naozaj držali – teda aspoň územia záhrady a odrazu ich nebolo. Po hodine sa vrátila milostivá – strčila som ju do prepravky a zavrela doma. A začala som obiehať dvory a nádvoria – mám v tom prax a v ruksaku som už mala zbalené mačacie konzervy pre prípadných štvornohých bonzákov, ktorí by niečo vedeli o mojom stratenom ryšavom zázraku.

Neúspešne som sa vrátila domov, s vedomím, že z dvoch mačiek mám aspoň jednu. Chabá ale chlpatá náplasť. Vyšla som na balkón  a z čerstvo rozostavanej stavby sa ozvalo neisté miau. Odpovedala som a potom som ju aj uvidela. Tvárila sa zúfalo na treťom poschodí, že odtiaľ sa nemôže dostať a aby som bola taká láskavá  a vybrala sa po ňu. Skusmo som zavolala hasičov – kým nepodpálim stavbu, tak neprídu. Nastavila som si budíka na pol šiestu na ráno a uvažovala som nad tým, kedy chodí stavbybudujúca pracujúca trieda do práce. Ráno som stála nevyspatá pred zavretou bránou s prázdnou mačacou prepravkou v ruke. Stavbári boli z Oravy, s krásnou slovenčinou a jeden z nich dva roky pásol ovečky a mal nádherný barytón. Je to jedna z podmienok pasenia. Na vyšeptalý hlas, alebo štekajúci piskľavý, aký mal Hitler a Lenin, na to reagujú iné ovečky a iní barani. Tie oravské si potrpia na krásnu írečitú slovenčinu  a hlas, ktorý sa nesie dolinou, kopcom, úbočím. Prešla som si celú stavbu. O tom, že by Jeanny mala problém dostať sa zo stavby nemohlo byť ani reči a ani miau. Majú tam širšie a rovnejšie schodište ako mám ja doma. Po Jeanny ani chlp. Nechala som robotníkom kontakt na seba a šla som domov. Za dve hodiny mi zavolali. Jeanny sedela jednému v náručí a nechala sa škriabať. Spokojná priadla a zaprášená až za ušami a všetkými labkami. Naložila som ju do prepravky, Oravcom som nechala veľkú tabuľku čokolády – je ich tam trinásť aj so žeriavnikom. Moje matematické schopnosti sú ešte horšie ako hľadacie a najmä mizerne vyvinuté sú moje nachádzacie schopnosti. Skôr neschopnosti. Ako si podelia trinásti Oravci  - jeden súčasný žeriavnik a jeden bývalý pastier oviec veľkú tabuľku čokolády, to som už našťastie nemusela riešiť.

Koniec mačacím vychádzkam a môjmu vymiaukávaniu po cintorínoch. Najbližšie ma moji nebožtíci uvidia na dušičky s kahanmi. No možno aj skôr, lebo si rada okolo ich hrobov skracujem cestu z medickej záhrady.