Čo nevieš ty, viem ja

Neďaleko mojej mamy, je už asi rok pražiareň kávy. Vonku zopár stolov, stoličiek, pieskovisko pre deti. Príjemné posedenie, obklopené stromami, pod hrádzou Váhu.

Mama nás vyzerá na balkóne.

„Babi, idem ti vyložiť tašku, ty sa zatiaľ obleč, zoberieme ťa do toho Cofee Sheepu.“

Kedysi tadiaľ mama chodila na prechádzky, dnes už iba do záhradky a naspäť. Rozprávali sme jej o pražiarni, nevedela, že sa tam dá aj posedieť a ku káve dať koláčik. Chcela pozvať Betku, s ňou by si trúfla prejsť túto vzdialenosť.

„Taká som na ňu najedovaná! Vieš, čo mi povedala?! Šak ja som tam už bola s Katkou. No chápeš to?! Tak ja ju chcem pozvať, že som objavila niečo nové a ona tam bola a ani mi nepovie?!“

Rozhodli sme sa, že jej to vynahradíme.

Do malého červeného auta sa piati nezmestíme, Monka príde za nami pešo. Naspäť sa pýtam Hani: „Chceš ísť autíčkom, alebo pôjdeme spolu pešo?“

Podá mi ruku a vykročí. Ukazuje na dva balóny, zastaví sa pri kríku: „Jako ša vojá?“

„Veru neviem. Opýtame sa Ivy.“

Chytí sa príležitosti a začne mi vysvetľovať ona: „Vieš, toto neni stjom. To je taký špecjájny kjík, papajú ho kozičky. Tuto vznikne taký kojotoč a kožička táákto padne.“ Kolotoč predvádza ručičkou, nakloní sa celá nabok, aby mi názorne ukázala, ako sa to celé deje. Ideme ďalej. „Keď šom boja mjadá, bývaja šom v hentom dome,“ ukazuje prstom na poschodovú bytovku za cintorínom.“

„A s kým si tam bývala?“

„Šama.“

„Nebolo ti smutno?“

„Nebolo.“ Zamyslí sa a dodá: „Šak šme tam boji štyjia! Mamka, tato, ja. Počíta na prštekoch, použije tri.

„Tak potom traja ste tam bývali.“

„No, tjaja.“

Na chodníku sú vyložené kontajnery, bolo by pohodlnejšie zostúpiť na cestu, po ktorej len zriedkavo prejde auto. Pri mojom pokuse ma strhne späť na chodník, pretlačíme sa medzi kontajnery a kríky, po ceste nie.

Naši nás už čakajú pred bránkou, čudujú sa, že nám to trvalo akosi dlho. Lenže to nebola iba taká obyčajná cesta. S odborným výkladom to trvá dlhšie.