Mama má pravdu

Mama príde z dialýzy maximálne spokojná. Prvú ju napichli, prvú odviezli domov. „Hovorila som sestričke, ako sa teším na večeru. Že budem mať údené mäso a majonézový šalát od dcéry. Že tá robí najlepší na svete. A zajtra si dám na obed to kuriatko s ryžou. Dobre si ma zásobila. Ale čosi som ti chcela ešte povedať. Čo to len bolo. Aha! Ty si sa včera u mňa necítila dobre, Gabika! Šak Hana ťa potom odvliekla do kuchyne...“

Zasmejem sa: „Ako povieš, mami. Tak predsa mala Monka pravdu. V aute sme konštatovali, že bola pohoda, že ti predsa len vyhovuje viac, keď prídeme my k tebe. A Monka hovorí – počkaj do zajtra, ešte sa jej to odleží v hlave. A je to tu. Ani u nás, ani u teba. Vždy sú pripomienky.“

Bavíme sa ďalej, mama to nekomentuje.

V nedeľu ráno.

„Gabika, musím ťa vyhrešiť!“ začína z ostra.

Usmievam sa, lebo takéto hrešenie býva väčšinou o tom, že som si previedla z jej účtu málo peňazí.

„No daj! Čo také?“

„Od štvrtej nespím a rozmýšľam nad tým. Ako si ty mohla povedať, že som neni spokojná, ani keď ma zoberiete k vám, ani keď vy prídete ku mne?“

„Môžem...“

„Nie! Počúvaj ma! Ja sa všade chválim, ako sa teším aj k vám aj na vás, ako som rada, keď ste všetci okolo mňa a ty povieš takéto voľačo?!“

„Mami, keď si u nás, napomínaš Hanu, že ťa ignoruje, okríkaš ju, aby nechodila do podkrovia. Vyčítaš, že si ma ani nevidela, ani sa so mnou nerozprávala. Preto sme začali chodiť k tebe, aby sme boli v jednej izbe, všetci spolu. A ty zasa na mňa, že sa tam necítim dobre.“

„Gabika, ty si takáto nebývala. Si taká vzťahovačná! Všetko, čo poviem, otočíš proti niekomu alebo proti sebe. Veď ja niečo musím hovoriť. Keby som tam sedela jak mutek, ani to by sa vám neľúbilo.“

"Dobre, mami. Mne to len niekedy príde ľúto, že nech sa snažím akokoľvek, vždy si nespokojná.“

„Ale povedz mi! Cítila si sa u mňa dobre?“

„Ja neviem. Ja nerozoberám svoje pocity. Ja sa snažím, aby ste boli spokojné vy tri. Ty, Petra, aj Hana.“

„Tak ty ma porovnávaš s Petrou a Hanou?! Tak jak máš so mnou takéto starosti, tak na mňa zabudni. Vôbec na mňa nemysli, vynechaj ma a venuj sa im. Ja to už bez teba vydržím. Šak už tu dlho nebudem, nebojte sa.“

„Nehovorím o starostiach, ale o radostiach. Snažím sa to skĺbiť tak, aby ste sa všetky tri cítili čo najlepšie.“

„Vieš, mne už všetci odišli. Ja sa nemám s kým porozprávať. Lojzka, Valika, Gita. Staroba je hnusná.“

Lojzka. Vždy keď odišla, volala si mi, aká si z nej unavená. Valika, Gita, ani si im nedvíhala telefón, lebo mali iné názory ako ty a rozprávali len o sebe. A koľko kamarátok máš nažive, ty im nezavoláš a keď volajú ony, škoda hovoriť.

„Je mi to ľúto, mami, viem, že by som mala za tebou chodiť častejšie, ale nejako to neviem zosúladiť.“

„Ale veď ty sa o mňa staráš! Mám všetko, čo potrebujem. Ja to chápem, že sa musíš starať o Peťku. Netráp sa pre mňa.“

Známe pravidlo. Ak mám pocit, že sa ľutuješ, ešte ti naložím, ak sa pre mňa trápiš, pochválim ťa.

Vlastne mala pravdu. Stačilo povedať – nie, mami, to sa ti zdalo, cítila som sa dobre. Bola by spokojná. Nachvíľu. Polepším sa.