Májový dážď

   \"Pozri ako je krásne,\" usmiala sa Jarka na oblaky. Oči mala mierne privreté, akoby sa vyhrievala v teplých slnečných lúčoch.
   Prcek pochybovačne zdvihol zrak k šedivej oblohe, aby vzápätí zaškúlil po Jarkinej zasnenej tvári. \'Ještě teď rozhodí rukama a začne pobíhat jako malý děvčátko,\' neubárnil sa úsmevu. Uvedomil si, že už chvíľu stoja na mieste a tak znovu vykročil. Keď Jarka ucítila zaťahanie za ruku, otvorila oči.
   \"Čo myslíš?\" spýtala sa.
   \"Myslím, že bude pršet,\" skonštatoval s odzbrojujúcim úsmevom Prcek. Jarka prikročila k nemu a oprela si hlavu o jeho rameno. Potom sa znova dali do pohybu.
   Zbožňoval ten pocit. Keď bola s ním, videl Prcek všetku krásu sveta. Hrozba dažďa sa premenila v očakávanie príjemnej spŕšky, zaťahujúce sa mraky vyzerali ako nadýchané obláčiky. Jemný vánok oživoval zeleň stromov, koré v šedivom betónovom okolí inokedy nevnímal. Ale predovšetkým Jarka. Plná radosti, šťastia, pohody. A bezpečia. Bola ako... domov. Ako mama, keď bol ešte malý chlapec. A pritom zároveň ako malé dievčatko, ako dcéra, ktorú nikdy nemal.
   \"Máš taký zadumaný výraz...\" ozval sa mu jej hlas tesne pri uchu. Nasledoval nežný smiech a bozk na krku, nežný ako pohladenie motýlími krídlami.
   \"Vůbec ne,\" stisol jej ruku vo svojej dlani. \"Jen přemýšlím, jak je mi s tebou hezky. A jak rád cítím, že jsi šťastná.\"
   Jarka sa uvoľnila a znovu si oprela hlavu o jeho rameno. \"Šťastná. Navždy... Odteraz už žiadne depky,\" sľúbila si.
   Pomaličky sa blížili k námestiu. Po tichých ľudoprázdnych uličkách to bolo ako pripomenutie, že sa nachádzajú v preplnenom meste. Prcek sa pozrel na hodinky - bolo pol deviatej. Asi začnú stretávať čoraz viac ľudí...
   \"A co rodiče? Už jsi jim napsala?\" Jemný tlak na rameni poľavil a tak otočil hlavu, aby sa ich pohľady stretli.
   \"Neviem presne, ako to podať...\" vysvetlila Jarka zamyslene. Sklopila zrak, aby sledovala svoje kroky. \"Asi nebudú práve najšťastnejší. Nielen tá škola, ale aj to sťahovanie...\"
   \"Vždyť se ke mně stěhovat nemusíš, jestli by to...\"
   Jarka len zavrtela hlavou. \"Ale nie, necháp ma zle,\" usmiala sa. \"Už som sa rozhodla a nemienim to vziať späť. Len jednoducho neviem, ako to zdeliť rodičom... Veď ja som im vlastne pol roka klamala.\"
 Prcek vycítil mierny pokles jej nálady. Nechcel, aby jej radosť opadla. \"Tak já ti s tím nějak pomůžu, neboj. Ale teď to radši neřešme. Hele,\" ukázal na stánok na druhom konci námestia. \"Když už jsi snídala jenom ten čaj, co takhle přijmout pozvání na párek v rohlíku?\"
   Jarka sa usmiala a prebehla pohľadom námestíčko, ktorému dominoval starý kostol. \"Dobre, ale nie hneď. Chvíľu si posedíme...\" zastavila sa pri jednej z lavičiek. O kus ďalej posedávali dvaja dedkovia a vzrušene diskutovali o politike. Pár ľudí sa len tak, bezcieľne, prechádzalo, niekto venčil psa... Pokojný ráz tejto scenérie rušili len občasné zvuky áut jazdiacich okolo.
   \"Jak myslíš,\" posadil sa Prcek. Prvé, čoho si všimol on, boli samozrejme holuby. Normálne si ich nevšímal a keď už, tak s negatívnymi pripomienkami, teraz sa však na svet díval Jarkinými očami. Keď kráčali, tak smiešne kývali hlavami do rytmu...
   \"Pozri sa na tie holuby,\" usmiala sa Jarka.
   \"Jo jo...\" povzdychol si Prcek zamyslene. \'Jsou to celkem hezký ptáčci. Když mi zrovna neserou na auťák...\' pousmial sa v duchu. \'A teď je určitě budeš chtít krmit.\'
   \"Škoda, že nemám nejaké zrniečka, alebo aspoň omrvinky...\" začul jej povzdych.
   \'Jako kdybych to nevěděl,\' zasmial sa pre seba, keď vstal. \"Počkej chvilku, drahoušku,\" žmurkol na ňu a vykročil k stánku s hot-dogmi.
   \"Som ti povedala, že až neskôr!\" chytila ho za bundu Jarka.
   Prcek sa k nej otočil s tajomným úsmevom na perách. Naklonil sa k nej, aby jej rukou postrapatil vlasy. \"Já vím,\" povedal potichu.
 Jarka sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát. Bol úžasný... Bol jej viac bratom ako tí traja mamľasi doma dohromady. A aj lepším otcom. Nikdy ju do ničoho nenútil, skôr sa snažil podporovať ju v jej snoch. Vždy stál pevne pri nej a staral sa o ňu. Jednoducho najlepší priateľ...
   \'Nejlepší kamarádka...\' uvažoval Prcek. Občas na nich ľudia zazerali a akoby si tajne ukazovali prstom. Hej, bol o dvadsať rokov starší, a čo? To už nikto v tomto svete neverí na priateľstvo? \'Všichni už jen viděj\' to špatný. To hezký opomíjej\', nebo rovnou očerňují... Co se to jen s těma lidma stalo?\' zavrtel hlavou. A pritom si až moc dobre uvedomoval, že bol presne taký istý. Nikdy na nikoho nebral ohľady, každého ignoroval, alebo v ňom videl protivníka. Svet byznysu ho zdegeneroval ešte viac než vojna. Ale Jarka... Bola ako liek na tú dusivú prázdnotu jeho života.
   Prcek zastal pred stánkom so znudeným predavačom. \"Máte tvrdý rohlíky?\" zaškúlil na hŕbu pečiva za sklom.
   \"Né, pane. To jsou čerstvý, akorát z pece vytažený!\" ohradil sa predavač. \"Chutný... Dáte si?\" naznačil smerom k nádobe s párkami. \"S hořčicí... nebo kečupem?\"
   \"Později, díky. Víte, já bych chtěl...\" Prcek videl, ako sa predavačov výraz mení na ľahostajný. Až sa ironicky musel pozrieť na svoj hrudník, či sa náhodou nestal neviditeľným. \"Chtěl bych nějaký starý rohlíky, něco pro holuby.\"
   \"Už jsem vám říkal...\" tón predavačovho hlasu už nemal ani stopu po profesionálnej hrdosti na čerstvé pečivo. Teraz bol otrávený so skrytým ostňom vyčítavého odmietnutia.
   \"Dal bych vám pajcku,\" zamával mu ružovou bankovkou pred očami Prcek. A hľa! Šesť starých rohlíkov bolo na svete.
   \"Ty tady ještě zůstali po včerejšku, už jsem je chtěl vyhodit...\" komentoval predavač podávaný sáčok. Jeho hlas bol opäť vstriecny a úslužný. Ako inak. \"Díky a nashledanou!\"

   Prckovi z neho takmer prišlo zle.
   Jarka zatiaľ s úsmevom pozorovala holuby. Venčený pes ich napriek protestom svojej paničky stále plašil. Každú chvíľu sa holuby dvíhali do vzduchu, aby po chvíli pristáli zase o kus ďalej. Práve sledovala let jedného z tých ambicióznejších, ktorý po dlhšom uvažovaní nakoniec vystúpal nad strechu kostola, aby sa tam pokojne usadil. \'Priala by som si spoznať ten pocit. Vznášať sa k oblohe, krúžiť si nad krajinou...\' Všimla si, že obloha sa ešte viac zatiahla.
   \"Tipoval bych to tak do půl hoďky,\" ozval sa vedľa nej Prcek, sledujúci jej pohľad.
   \"Čo to máš za chrbtom? Ja...\" hravá výčitka jej zatuhla na jazyku. \"Ty si milý,\" usmiala sa.
   \'Za ten úsměv to stálo,\' pomyslel si Prcek, keď Jarka prevzala sáčok s rožkami a jala sa kŕmiť holuby. \'A za tohle taky...\' Posadil sa vedľa nej a pohodlne sa oprel. Keď zaklonil hlavu, privrel oči, aby nemusel sledovať oblačné prípravy na dážď. Za zvukov holubieho hrkútania a Jarkinho žvatlavého komentovania ich apetítu nechal svoju myseľ blúdiť.
   Bola v posledných týždňoch tak tichá. Uzavretá a smutná... Keď ju prijal ako pomocnú kancelársku silu, začala byť znova o trošku veselšia. Prestala mať výčitky svedomia, že od rodičov stále berie peniaze, hoci už dávno neštuduje. A keď sa mu podarilo jej vybaviť dodatočnú prihlášku na veterinu, pustila všetky chmúry z hlavy úplne. Teraz bola dokonca veselšia a zhovorčivejšia, než kedy predtým. Stále tak silno súcitila so všetkým živým na tomto svete. Ich utrpenie už ju však toľko nezraňovalo, len jej dávalo silu pomáhať. Konečne cítila radosť. Bola vyliečená...
   Nikdy by si nebol pomyslel, že ten KLUB by ich nakoniec dokázal zmeniť. Že by to nikam nevedúce premieľanie svojich súkromných tragédií bolo k niečomu dobré. A predsa... Lucy sa odhodlala chodiť k doktorke, Tína prekonala svoju samotu, Jarka konečne spoznala radosť. \'A já se naučil být člověkem...\' zhrnul si pre seba. Mike už bol na polceste k samostatnosti a Martin sa možno časom tiež naučí \'žiť\'. \"Všechno krásné nás teprve čeká,\" zhrnul nakoniec.
   \"Čo hovoríš?\" obrátila sa k nemu Jarka.
   \"Ale nic. Nedáš si už i ty něco k jídlu?\" usmial sa Prcek na kŕdeľ holubov, vďačne prijímajúcich odrobinky. Jarka im už rozdeľovala piaty rohlík.
   \"Ale, keď už mi to tak vnucuješ,\" šťuchla ho do ramena. \"Len ešte chvíľočku počkaj,\" obrátila sa znovu k holubom. Pomaly nadrobila posledný rohlík a porozhadzovala po kŕdli. Nakoniec vysypala omrvinky zo sáčku. Keď sa obaja zdvihli z lavičky, vtáci im narýchlo vytvorili miesto pre odchod. Keď prechádzali okolo koša na odpadky, Jarka do neho zodpovedne hodila sáčok ako aj dve použité vreckovky, ktoré schovávala vo vrecku.
   Prcek len pobavene sledoval, ako sa mávaním lúči s dvanástimi holubmi, ktorí si šťastne hodovali pri lavičke. Pes ich už dávno nerušil. Prcek uchopil Jarku nežne za ruku. \"Tak pojď, holčičko.\"
   Jarka odtrhla zrak od holubov a zasnene poznamenala: \"Je to skutočne námestie mieru...\"
   Na to sa Prcek rozhliadol po kričiacich ceduliach a výkladoch budov, ktoré sa tlačili na okraje námestíčka. Musel však súhlasiť, že tá troška zelene so spokojnými operencami priam dýchala pokojom. Malé rýpnutie si však neodpustil. \"To jen proto, že je sobota ráno a každou chvíli bude pršet!\"
   Obaja sa usmiali. Pomaly prešli okolo kostola k stánku. Predavač mal zase svoju príjemnú masku. Možno si Prcka ešte pamätal, alebo len trochu nedával pozor, ale do oboch hot-dogov dal výnimočne štedrú dávku horčice. Prcek to ocenil ďalšiou päťdesiatkorunou a nežiadal drobné nazad. Nech mu to príjemné vystupovanie vydrží...
   \"Tak kam teď?\" obrátil sa od predavača k Jarke. Hlavou naznačoval k vstupu do metra.
   \"Poďme sa ešte trochu prejsť...\" pokrčila Jarka ramenami a zahryzla sa do svojho párku.
   A tak šli. Pomaly, tichými ulicami hektického hlavného mesta. Prcek svoj hot-dog zhltol behom pár okamihov, Jarke trvalo desať minút, aby zjedla polovicu. Rozprávala o svojich plánoch. O škole, o práci v kancelárii, o ich spoločnom bývaní... Prcek počúval, len občas prehodil nejakú vtipnú poznámku, aby tak usmernil jej monológy.
   Jarka zrazu prerušila komentár stavu Prckovho nábytku, keď zbadala na druhej strane ulice smutného psa. \"Ten je ale zúbožený... určite má hlad,\" zašepkala.
   \"Náhodou ten gauč krmím dvakrát týdně upadnutým popcornem!\" zasmial sa Prcek. Až potom si všimol toho psa. \"Jo tak tenhle voříšek?\"
   Bol to typický psí tulák, pouličná zmes. Vychudnutý až na kosť. Mal šedú, vyprašivelú srsť, celú špinavú od blata. Ovisnuté, nerovnaké uši budili dojem rezignácie na svoje životné pomery, zatiahnutý chvost ten dojem len podporoval. A predovšetkým jeho oči. Presne ako sa hovorieva - smutné psie oči. Aj Prckovi ho prišlo ľúto.
   Jarka si vyklepla párok z rohlíka do dlane. \"Dám mu ten párok,\" komentovala svoje počínanie smerom k Prckovi. Podala mu rohlík v servítku a pomaly zlízla horčicu z kúska párku. Tým potom hypnoticky vábila psa. \"No tak, poď sem... Poď si pre pároček,\" prihovárala sa mu.
   Pes na ňu uprel svoj smutný pohľad, naklonil hlavu na stranu, no zostal na mieste. Prcek začul temné zavrčanie. \'Ne... To nebyl ten pes,\' blesklo mu hlavou. \"Jarko...\"
   Jarka vykročila na ulicu, pohľad upretý do váhavých psích očí. Začula výkrik. Prcek kričal jej meno. Pes jej zmizol z očí, celá ulica sa rozhýbala. Zmätene sledovala, ako sa budovy zlievajú do šedej vírivej masy. Keď sa otočila k oblohe, zachvátila ju temnota.
   \"Jarko!!!\" Prcek sa za ňou rozbehol. Náraz ju odhodil na dvadsať metrov ďaleko. Jeho podrážky zaduneli na dláždenej ceste. Každé zadunenie mu v ušiach sprevádzali ohlušujúce údery jeho srdca.
   \"Jarko...\" vydral sa mu tichý ston z hrdla. Ležala napoly na chodníku, jej doširoka otvorené oči sa mu zabodávali rovno do duše. Nezniesol ten pohľad. Keď k nej pokľakol, aby ju vzal nežne do náručia, len napoly rozoznával tmavomodré Porsche, ktoré zastavilo až takmer na konci ulice. Za ním zatiaľ pes neisto oňuchával párok ležiaci na zemi. Prcek len zmätene sledoval, ako dvíha hlavu a otáča sa k nemu chrbtom. Párok zostal ležať tam, kam jej ho vytrhol náraz Jarke z ruky.
   \"Jarko, holčičko moje, neumírej...\" Pohľad sa mu rozmazal, keď sa konečne odvážil pozrieť sa jej do tváre. Prosba bola márna. Tá tvár bola bez života. Privinul si ju na hruď a bojoval so slzami, ktoré sa mu tlačili von spod privretých viečok.
   Porsche cúvalo pomaly k nemu, až zastavilo na dva metre od tragického súsošia. Otvorili sa dvere, von vystúpil mladý muž. Bol nervózny, vydesený. V tvári sa mu jednoznačne zračila vpísaná vina.
   \"Je... Je v pořádku?\" spýtal sa nakoniec.
   Prcek ho nepočul. Nevnímal svet okolo seba. Jeho vnútro spaľoval neznesiteľný bôľ, rozum mu zatemnila beznádej. Zľahka hladil Jarku po vlasoch a donekonečna opakoval jej meno. Jeho správanie budilo v mužovi rozpaky. Bez pohybu, mlčky sledoval, ako Prckovi pomaly steká slza dolu lícom, na bradu a po chvíli dopadá na Jarkinu hlavu. O chvíľu ju nasledovala ďalšia. A ďalšia.

   A potom sa rozplakala celá obloha...