Kyslíková intolerancia

Ako pes, ktorý počúva blížiace sa kroky.

Idú schodmi nižšie, a aj keď tuší, že to nie je jeho pán, tak predsa len - šanca existuje.

Nádej.

 

Dokonca teraz vzali 2 schody po sebe - úplne rovnako ako to zvykol robiť pán.

Pes si hrôzou uvedomí, že nával nádeje nevie zastaviť a rozkmitá sa mu chvost.

Mimovoľná reakcia, ale kroky zastavili.

 

Celé telo infikované nádejou, že spoza rohu sa vynorí známy obrys so známym hlasom, známou vôňou a známym objatím.

 

Ale pán takéto dlhé pauzy nerobieval.

Chvost sa spomaľuje.

Nádej sa mení na neistotu, čo je vo svojej podstate to isté,akurát to v synonymickom slovníku nie je vyfarbené slabo zelenou, ale oranžovou. Pri nádeji človek (alebo pes) rozmýšľa nad budúcnosťou, všetkými možnosťami, čo všetko sa môže podariť.

Spoločné vychádzky, hry, blízkosť, radosť, pocit spojenia, intimita.

 

Pri neistote sa s tým všetkým musíte rozlúčiť. A v tom krásnom transfiguračnom štádiu, ktoré je umocňované každou sekundou priam cítite ako je váš každý nádych plytkejší a plytkejší.

Každá z vašich fantázií začína nie blednúť, ale plesnivieť ako rodinný album, ktorý bol pridlho vo vlhkej pivnici.

 

A bojíš sa dýchať čo i len trošku hlbšie, lebo v tvojich pľúcach sa už kyslík nemení na CO2, ale na jed, ktorý ti cestou von rozožiera hrdlo.

A rovnako ako si dni a týždne v tú nádej dúfal, aby si ju cítil, aby si cítil - niečo, tak ju teraz preklínaš.

Preklínaš seba, že si sa ňou nechal strhnúť, ako keby ťa tie schody nenaučili, aký je jediný možný výsledok krokov - a nádeje.

 

A preklínaš svoj chvost, ktorý ťa prezradil.

Možno, keby to v sebe udržíš ešte aspoň chvíľu, tie kroky by si to nevšimli a zišli by až k tebe. A aj keby to nebol tvoj pán, možno by ste spolu boli šťastní.

 

Ale nikto nechce zúfalého psa. 

Psa, ktorý bude stále behať za riťou, pliesť sa pod nohy, o ktorého sa bude potkýnať, ktorý dostane záchvat úzkosti akonáhle pán opustí byt a od nervov rozhryzie domácu knižnicu.

 

Niet divu, že kroky prestali.

Zrejme šli za niekým vyrovnanejším, kto nebude mať v  očiach tú nezaplniteľnú dieru.

 

Obrazy v pivnici sú na nerozoznanie, úplne znetvorené a pauzy v dýchaní sa predlžujú, zčasti aby obmedzili prísun toxického kyslíku, a zčasti aby potrestali telo za nádej, ktorú cítilo niekoľko minút dozadu.

Už je jedno, kto príde, alebo nepríde. Aj ak by prišli len aby ho zbili, všetko bude lepšie, ako táto prekliata dýchavičnosť.

 

Kroky sa opäť vzďaľujú a zo psa sa začnú rinúť vzlyky nad svojou nemožnosťou a bezmocnosťou. Ani nevie, či vôbec pána mal, či vôbec niekedy videl niekoho okrem reťazí, a počul niečo okrem seba a krokov.

 

Osamelosť zastiera hranice medzi fikciou a realitou.

Najdôležitejšie je, aby sa tentokrát už z nádeje poučil.

 

Unavený zo vzlykania zaspal, a snívalo sa mu, že počuje blížiace sa kroky.

 

---