Píše nám Sjúzn 2

Po vychodení piatej triedy ľudovej školy, som sa rozhodla ísť do meštianky, pretože som sa chcela učiť a tu nebolo čo. Z mojej triedy nešiel nikto, iba Sveto Ábel do gymnázia. Nebola som však sama, išla so mnou Anča Benková, o dva roky staršia. Chodili sme spolu tri roky, poctivo každý deň, tri kilometre na stanicu do Kostolnej. Ona potom skončila a išla sa učiť za krajčírku a ja som pokračovala do štvrtého ročníka.

Potom som sa prihlásila a išla na skúšky na Obchodnú akadémiu. Robila som skúšky aj na štvorročnú, aj na dvojročnú, bez protekcie ma prijali na dvojročnú. Bolo to náročné. Bola vojna, vlaky chodili ráno a večer. Mimo toho, každý deň poplach.

Počas školy bývali v našej obci nemeckí vojaci. Aj u nás doma spával nemecký dôstojník. Aj keď sme mali iba jednu izbu a bolo nás päť detí, dali sme mu izbu a my sme sa tiesnili v kuchyni a komore. Taká bola doba. Večer sa museli okná dobre zastrieť, aby nebolo vidno svetlo. Lietadlá nad nami často lietali, boli to ťažké lietadlá, bombardéry. No horšie to bolo na ekonomickej škole, to už boli denne poplachy. Učili sme sa dve, maximálne tri hodiny a potom sme museli školu opustiť. Keďže vlaky chodili nečasto, museli sme domov peši desať kilometrov. Večer bolo treba robiť úlohy a učiť sa, na čo som často nemala silu. O nejakých výletoch, či zábavách na škole nebolo ani pomyslenia. Pred koncom vojny začali boje v našej dedine. Na polovici Nemci, na druhej Rusi. Celá dedina evakuovala do hôr, kto ostal, toho zastrelili. Odišli sme teda do hôr. Jednu noc sme spali na zemi v lese. Potom sme išli na Kykulu. Tam bola lesácka chata. Brat Jožko bol lesák. V jednej izbe sme spali sedem dospelých a dve malé deti. Denne nám nad hlavami lietali míny, občas padla blízko nás. Poškodila nám aj strechu. Popri nás prechádzali vojaci, ktorí sa striedali v prvej línii frontu.  Keď prechádzali Rusi, museli sme sa dievčence schovať do komory. Keď prišli Rumuni, povešali uniformy na plot. Vyliezali z nich vši, mali sme potom čo robiť, aby sme sa ich zbavili. Jesť a variť nebolo čo. Od kopaničiarov sme si požičiavali múku a zemiaky a mama kúzlila, čo mohla. Z múky upiekla miesto chleba osúchy. Bola by som vtedy dala za krajec chleba poslednú korunu.