Nabudúce radšej pešo

K bratovi chodievame pešo, je to hodinka tam, hodinka späť. Popri Váhu, cez most, pekný výlet. Vzhľadom na tropické horúčavy, rozhodla som sa v podvečerných hodinách pre cestu tam autobusom, domov pôjdeme pešo. Čakáme na šestku na zastávke Považská kotolňa. Stlačím gombík so symbolom vozíka. Šofér zoberie hák, sklopí kovovú plošinu so slovami: „Pani, toto je zlá zastávka! Je tu roh!“ hlavou ukáže smerom ku skosenému chodníku vo vzdialenosti asi desať metrov. Nerozumiem. Nepýtam sa. Vytlačím vozík po plošine, zapnem pás, sklopím opierku, zabrzdím.

„Kde budete vystupovať?“

„Na Hanzlíkovskej.“

„Aha!“ povie akosi zvláštne, významne. Nevenujem tomu pozornosť, pochopím až pri vystupovaní.

Petra sleduje okolie, autobusom tam ešte nebola. Na tabuli svietia zastávky, Hanzlíkovskú nenájde. Je zmätená.

„Toto je taký zvláštny spoj, Peti. Ideme na konečnú Rybáre, tam sa otočí, nabehnú zastávky, akoby sme sa vracali domov na Sihoť. Trasa je s malou obmenou, prechádza cez Detské mestečko a Hanzlíkovskú, takže my vystúpime až cestou domov, odtiaľ to máme k Julovi najbližšie. Na túto vychytávku sa sťažujú najmä pracujúci občania Zlatoviec, ktorým robia nevyžiadanú prehliadku mestskej časti každodenne.

Konečne Hanzlíkovská. Petra zazvoní, vodič sklopí plošinu. Zídem s vozíkom do múrika pred rodinným domom. To nemyslí vážne! Pozriem na neho, stojí so založenými rukami pri múriku: „Dokonale prispôsobené!“ zahlási uštipačne.

Snažím sa otočiť vozík na šikmej plošine a zísť s ním popri múriku. Podarilo sa. Šofér ani náznakom neprejavil snahu nejako pomôcť. Chcel demonštrovať, že nefunguje bezbariérovosť? Ale prečo nám? Za toto nie je zodpovedný ani on, ani my. Keďže tento nedostatok pozná, nič mu nebránilo zastaviť aspoň meter od chodníka, aby som pohodlne zišla s vozíkom na cestu.