Kaviarňová

Všimol som si ťa skôr než ty mňa, dokonca oveľa skôr než som sa ti priznal. Hlboko ponorený vo svojom vnútornom svete som podvedome zaregistroval zmenu vo vzduchu. Ambientná muzika stíchla a s ňou aj všetky ostatné zvuky v inak rušnej kaviarni. Majetnícka žiarlivosť z tvojho úsmevu, ktorý si tak ľahkovážne venovala baristovi, ma prekvapila. Avšak podvedomá istota, že ťa chcem poznať lepšie, nie.

Od toho osudného dňa som bol v kaviarni každý deň a vždy, keď si vstúpila, ja som tam už bol a pozoroval ťa. Objednala si si cappuccino a pred platením si si mimovoľne odhrnula vlasy zo šije. Týmto malým avšak kúzelným  gestom, ktoré si si neuvedomovala si ma celkom očarila.

Ubehlo niekoľko ďalších dní počas ktorých som ťa pozoroval a opájal sa žiarou tvojej osobnosti sťa motýľ pijúci sladký nektár. Nepokojná myseľ neustále vytvárala ďalšie a ďalšie teórie o tebe a tvojom živote. Snažil som sa z teba čítať tak ako z otvorenej knihy, kto si, čím sa živíš, ako tráviš voľný čas a vôbec úplne všetko. Postupne si zapĺňala celú moju myseľ a bola si tak stále so mnou hoci si o tom sama netušila. Chcel som ti všetko dať i všetko vziať. Chcel som, aby si bola mojou súčasťou a aby si mi dovolila byť tou tvojou.

Opäť raz som sedel v našej kaviarni s knihou a keď si sa s capuccinom v ruke rozhliadla po voľných miestach, pochopil som, že konečne nastal ten dlho očakávajúci moment. Všetky hviezdy nám v ten vzácny okamih boli naklonené. Ladným krokom si sa vydala ku mne. Trochu nervózny som na tvoj pozdrav zareagoval a posunul šálku na kraj, zatiaľ čo ty si sa s nenapodobiteľnou noblesou posadila. Cítil som ako mi srdce ide vyskočiť z hrude a ak by som sa priam nadľudsky neovládol, isto by si spozorovala ako sa mi chvejú ruky.

„Chvíľu ťa už pozorujem a....“ Začala si a ja som vedel, že som sa nemýlil. Hodina v tvojej blízkosti ubehla ako sekunda a potom druhá i tretia. Bolo mi s tebou dobre ako nikdy s nikým a nepochybujem, že aj ty si si vychutnávala naše prvé spoločné chvíle. Tvoje hlboké šedé oči sa do mojich vpíjali a ja som konečne chápal čo znamená byť v siedmom nebi. Čas však nikoho nešetrí a na nikoho neberie a nikdy nebude brať ohľad. Musela si ísť. Dohodli sme sa na ďalšom stretnutí.

Až neskoro doma som si uvedomil, že som sa ťa neopýtal na meno. Bola si ako zázrak a ja som sa cítil ako Boh. Bol som si istý, že dokážem všetko. Moja krásna neznáma. Môj život. Moja múza!

Dnes je už všetko inak. Znovu sedím v kaviarni a na dne šálky zostáva pár posledných kvapiek. Spomínam. V mojej mysli ako na filmovom plátne vidím tvoj úsmev, tvoje hlboké oči a zas si pripomínam o čo všetko som prišiel, čo všetko mi bolo odoprené. Spomínam na naše nekonečné rozhovory a prechádzky tajomnými uličkami starého mesta. Všetko vtedy malo zmysel. Dokonca aj báseň, ktorú som mal dlho rozpísanú sa konečne rozšírila o ďalšiu strofu. Patrila si ku mne a ja k tebe a tak, ako to už býva, aj my sme sa rozhodli a posunuli vo vzťahu ďalej. Spomienky pália sťa roztavené železo. Ako rád by som ten vzácny čas vrátil späť.

Zas vchádzaš dovnútra. Žiariš šťastím, ktoré ti mohol dať jedine iný muž. So synom sa usádzate a ty sa usmievaš. Podvedome vieš, že som tam, nepochybne ma registruješ, no v skutočnosti ma nechceš vidieť. Raduješ sa z jeho džavotu a tvoja tvár sa rozžiari ešte viac. Potom vstúpi on. Kráča so sebavedomo zdvihnutou hlavou a jeho pohľad je pevný a silný ako stabilita, ktorú ti vniesol do života. Objímate sa a ja to viac nevydržím. Vstávam a nikým nevidený prejdem popri vás. Utekám preč, do spomienok, na to jediné miesto, kde ešte vždy pod podlahou v byte, ktorý bol kedysi náš, leží tvoja stratená sponka. Spadla tam, keď si sa raz ráno po milovaní obliekala a bude tam ešte dlho, spätá s bytom rovnako ako aj ja.

To ráno, keď ma tá desivá milenka všetkých bláznov zavolala kovovo-ohnivým znamením a ja, najväčší z bláznov, nevediac čo môžem stratiť som ťa tak ľahkovážne opustil. Sponka zapadla do medzery v podlahe a za tebou sa zatvorili dvere. Za našim príbehom sa zatvorili dvere, no ja som tam predsa len zostal.

V byte bývajú už dnes celkom iní, niekedy ich spokojné životy sledujem so závisťou, inokedy na nich celkom zabúdam a zas a znovu sa upínam k tvojej sponke. Jedinému symbolu môjho niekdajšieho šťastia.

Tvoja sponka je to jediné čo ma ešte s týmto svetom spája a kým tu bude ona, kým bude existovať moja spomienka, budem v starom byte v pražských Vokovicích aj ja a možno dokonca ešte dlhšie.