Už si necítim končeky prstov

Vzduch z hlbin pľúc, ticho poprosím,  
nech končeky prstov svet znovu pocítia,  
tisíce ihiel dnes zasiahlo,  
v lícach mi zanechali len odlesk bolesti,  
možno si spoločnosť zarezáva trauma,    
možno neexistuje riešenie vyslobodenia.  

Do rytmu zaznieva spev piskotu pneumatík,   
pieseň, šepot svetov neznámych,  
nahá myšlienka tlčie na pancierové dvere,  
vytrvalo, ako srdce v hrudi, už nemôžeš prestať.  

Cit z končatín uniká, akoby nikdy nebol,  
slza z očí, z úvah vylisovaných, padá,  
na váhu dávaš gram za gramom otazíky za rohom,  
klesáš, vrstvu za vrstvou si strúhaš na lane času.