Včela

Sedel som vo vlaku a rozmýšľal ako zabijem všetok ten čas čo mám pred sebou. Ešte tri hodiny. Ešte sedem zastávok. Už aby som bol doma. Za oknom utekala krajina, zaliata slnkom. Potil som sa. Vlak spomalil. Pozrel som sa pred seba. Ešte tri hodiny. Znova som otvoril knihu a pustil sa do čítania. A tu zrazu PRÁSK. Na odkladací stolček pod oknom prudko narazili noviny. Zdvihol som zrak a zlostne pozrel na asi 50 ročného chlapa. „Je normálny?“ pomyslel som si.

„Včela“ povedal s ospravedlňujúcim úsmevom.

„ A čo vám tá včela spravila že ste ju musel zabiť?“ spýtal som sa nasrdene. Ešte stále som bol nahnevaný, že ma vyľakal.

„Prepáčte“ povedal muž a opatrne zmietol mŕtvu včelu zo stolu do ruky, a vyhodil ju z okna.

Ako sa ponad mňa nakláňal všimol som si že má v očiach slzy. „Divný chlap“, pomyslel som si. Otvoril som knihu a chcel som sa dať do čítania. Ale nedalo mi to. Stále som bol vyľakaný z tej rany a chlapík čo plače za včelou my nešiel z mysle.

„Stalo sa niečo?“ Spýtal som sa opatrne. „Ste včelár, alebo budhista že plačete za mŕtvou včelou? Veď sa až tak moc nestalo. Jedna včela.“ Chlapík len mlčal a pozeral do zeme. Možno sa ho dotkol ako som na neho reagoval. „No tak sa nehnevajte že som na vás tak vyletel, vážne ma to vystrašilo, keď ste pleskli tými novinami. Nechcel som sa vás dotknúť.“

Chlapík sa smutne  usmial. Pod nosom mal šedivé fúzy zožltnuté od cigariet.

„To nie kvôli vám, to tá včela.“ Povedal, a ja som videl, že má niečo na srdci. Vybral som cigaretu a ponúkol ho.

„Čo  je preboha na včelách tak zaujímavé?“ Spýtal som sa ho pripaľujúc mu.

„Na včelách nič, ale na spomienkach, ktoré vyvolávajú“ Chlapík vstal a pozrel s okna. „Za chvíľu už bude Žilina.“ Vlak sa hnal krajinou a a muž pokračoval. „Kedysi, ani nie tak dávno som sem chodil. Tu neďaleko. Asi pol hodinu autom. Je tam jedna nádherná samota. Uprostred lesa. Treba sa tam terigať peši. Auto sme nechávali pri potoku. Martina zobrala malú, ja batohy a hybaj hore kopcom. Hodinu pochodu a prišli sme k salašu. Potom doprava a za trištvrte hodiny sme boli na lúke a tam bola chalupa. Človek sa pritom aj zadýchal,“ zasmial sa chlapík pod fúzy „Bolo to nádherné, Martina tam chodila veľmi rada

Hneď vedľa chalupy rástli slivky. Alebo to boli ringloty? Ja neviem niesom záhradkár, boli to červený slivky. Sladké ako med. Keď do nich človek zahryzol, sladká šťava sa vám valila po lícach.. Bolo to ako v nebi. Večer sme si opekali, cez deň chodili na hríby. Boli sme vtedy šťastní.“ Povzdychol si muž a zahľadel sa do horiacej špičky cigarety. 

„A čo bolo s tou včelou“ spýtal som sa.

„Včelou?“ spýtal sa muž, ako by som ho vytrhol zo snenia. „Ona to vlastne ani nebola včela, bola to osa. Poznáte tie žlté mrchy, ako sa v lete  zlietajú nad ovocnými misami a sú schopné zožrať vám celý strapec hrozna?“ Muž nervózne zahasil cigaretu. Ponúkol som mu ďalšiu.

„Nemám ich rád. Naozaj ich nemám rád.“ Zapálil si.

„Pamätám si to ako dnes. Martina krájala hríby na sušenie. Ja som sa vracal od studničky s vedrom čerstvej vody. Slnko pražilo tak ako dnes. Lúka pred chalupou bola zakvitnutá. Vzduch voňal kvetmi, vtáky spievali. Zamával som Kristínke. Pomáhala mame ukladať hríby. Zamávala mi naspäť. „Tato môžem sa napiť?“ zaševelila. Mala vtedy päť a bola nádherná. Bola tak krásna, že keď  sme  išli spolu po meste, a ona skackala pri mne tak ja som sa niesol ako páv. Hm, ale to je už preč“ povzdychol si smutne chlap.

„ „Môžem sa napiť?“ spýtala sa ma Kristínka. „Nie, voda je studená, dostaneš zápal pľúc. Daj si radšej slivku.“ Povedal som jej. A dodnes to ľutujem.“ Chlap si dlaňou utrel kútik oka. „Kristínka odbehla. V tú chvíľu bol svet dokonalý. Úplne dokonalý.... V nasledujúcu sa zrútil. Celým lesom, celou lúkou, celým svetom sa zrazu ozval srdcervúci detský plač. Až ma zmrazilo. Ten plač sa odrážal od kopcov a jeho ozvena sa stupňovala. Čo sa stalo? Nič som nechápal. Srdce sa mi zastavilo. Hruď mi zovrelo. Kristínka! Rozbehol som sa k nej. Stála pri stole s ovocnou misou  ako skamenená. Na zemi ležala slivka a Kristínka sa držala za krk. Nad misou sa vznášali osy.

„Kristínka. Už je dobre. Už je všetko v poriadku, čo sa stalo?“ Pozeral som na ňu a videl ako jej modrá a puchne krk. Tá svinská osa musela byť na slivke keď do nej zahryzla a štipla ju do krku. Pribehla Martina. „Čo sa stalo?“ kričala na mňa. „Čo sa stalo“ Chytil som Kristínku do náručia a snažil ju utíšiť. „Asi ju štipla osa“ vravím Martine hojdajúc Kristínku. „Skús ju utíšiť, možno to pomôže“ povedal som Martine. Na však bola príliš nervózna než aby upokojila Kristínku. Začala hľadať ocot a octan a neviem čo ešte aby zrazila opuch. Tak som Kristínku túlil k sebe a šepkal „to bude dobré, všetko bude dobré“ Pomaly prestala plakať, až sa celkom utíšila. Cítil som ako rýchlo dýcha. Počul ako sipí. Museli sme k doktorovi.“ Chlap sedel predo mnou a pozeral von oknom. Cítil som, že sa mu to nerozpráva ľahko. Neustále sa hral so zápalkami. Otáčal ich, hrkal s nimi.

„Ani neviem ako rýchlo sme zbehli dolu k potoku. Držal som Kristínku v náručí. Už bol úplne ticho, čo ma desilo. Krk mala takmer čierny a hrubý ako moje stehno. Tvárička je modrala, ale ešte dýchala. Potreboval som ju udržať v čo najväčšom kľude, aby sa jej dýchanie nezhoršovalo. Potreboval som ukľudniť Martinu. Potreboval som ukľudniť seba.

Nasadli sme do auta. Šoférovala Martina. Ledva sme naštartovali Kristínka takmer prestala dýchať. Martina šalela. Zastavili sme pri najbližšom motoreste. „Je tu doktor“  „aspoň telefón“ Martina volá 150. Počujem ako kričí do sluchatka. „Osa“ „žihadlo“ „Nedýcha“ „Sme na ceste“

Tresne sluchátkom o automat. „sanitka je na ceste, ideme jej naproti“ „Keď bude najhoršie máš je prerezať hrdlo“ Tak to povedala  prerezať hrdlo. Bola úplne bez seba. Nastúpila do auta a hnala sa ako blázon naproti sanitke. Žilina bola vzdialená 30 kilometrov. Pamätám si každý detail cesty. Smreky pri ceste, paprade v jarku. Aj to, že prerušovaná čiara splýva v plnú, pokiaľ sa rútite dolu kopcom.“ Chlap sa naklonil dopredu. Lakte si dal na kolená a zahľadel sa do zeme. Sedel tak nekonečne dlho. Ja som sedel oproti nemu neveriacky naň pozeral.

„Čo sa stalo? Čo sa stalo ďalej?“ spýtal som sa potichu. Vlak zapískal. Spomaľoval.

„Čo sa stalo ďalej?“ Pozrel na mňa očami, do ktorých sa pomaly vkrádali slzy. „Čo sa stalo? Stalo sa to najhoršie čo sa stať mohlo. Prestala dýchať. To sa stalo. Umierala mi v náručí a ja som si to ani nevšimol. To sa stalo.

Martina skočila na brzdy a auto zastalo. „Nedýcha“ kričala na mňa „Ona nedýcha, rob niečo“

Vystúpil som s auta a dal ju na kapotu. Snažila sa nadýchnuť, snažila sa dostať vzduch do pľúc. Ale priedušnica bola úplne zablokovaná. Ako povedal doktor, bolo „treba prerezať hrdlo“. A mal som to spraviť ja. 

Stál som tam ako skamenený a pozeral na umierajúcu dcéru. Chcelo sa mi plakať. Chcelo sa mi umrieť. „Rob niečo“ kričala na mňa Martina.

Otvoril som kufor. Vybral náradie a vysypal ho do trávi. Všetko sa dialo tak strašne pomaly. Ako vo sne. Medzi náradím som našiel nôž. Bol celý mastný a od oleja. Otrel som ho do nohavíc. Bol príliš ostrý. Riflovina sa nasávala krvou.

Nahol som sa na nad Kristínku. Pozerala na mňa tými tmavými očami akoby sa so mnou lúčila. Chytil som ju za krk. Nahmatal hrtan. Bol tak strašne hlboko v opuchu. V tom teple som so potil. Priložil som  nôž ku krku. Prsty sa mi lepili od špiny a prachu. Nôž sa kĺzal. Zatlačil som.“ Muž zahasil cigaretu. Pozeral do neznáma.

„Myslím že v tú chvíľu som zostarol o desať rokov. Čas sa ťahal ako med v januári. Všetko stíchlo. Keď som zatlačil  nôž bolo počuť jemné prasknutie. Tichučké ako keď lúpete búrske oriešky. V hrtane to zasipelo. Ale nadýchla sa. Nadýchla sa jemnučko, ako jarný vánok. Tichučko ako myška.“

Muž neprítomne vstal a začal si baliť veci. „Žilina už budem vystupovať.“ Pozeral som na neho s obdivom. Dokázať niečo také. V mojich očiach bol hrdinom. „ďakujem za váš príbeh. Mám rád šťastné konce.“ Muž na mňa smutne pozrel a zakrútil hlavou. „Ničomu nerozumiete,  nič nieje také ako sa zdá. Boh s vami hrá v kocky.“ Zobral si tašku. „Viete, kým prišla sanitka, Kristínka vykrvácala. Podarilo sa mi rozrezať krčnú tepnu.“ Muž vyšiel s kupé. Skôr ako odišiel ešte sa naposledy otočil. „Viete, že pokiaľ by sme nezastavili, mohla ešte žiť?“ Trhnutím zavrel dvere kupé a ja som tam zostal  nemo sedieť.