Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seŠtvrtok
Autor
Greed
Štvrtok
Takže je štvrtok. Mysli, mysli, mysli. Uvažuj sústreď sa. Dýchaj. Nezabúdaj dýchať. Pomaly. Nadýchni sa. Raz, jeden trpaslík. Dva druhý trpaslík. Tri. Je štvrtok. Si v nejakej miestnosti. Kde je slnko? Na zemi je špina. Je noc? O.K. som kľudný, som kľudný. Môžem začať uvažovať. Takže štvrtok.
Ráno som sa prebral ubolený a v hlave mi hučalo. Nalial som si kávu, hodil do hriankovača chlieb. Obliekol som sa. Pobozkal Janu? Zo skrine som si vzal ten čierny kabát čo ho mam tak rad. Pod pazuchu som si zavesil brokovnicu. Našiel som ju na povale. Neviem koho bola, ale musela tam ležať už dávno. Našiel som ju náhodou, keď som čistil neporiadok čo tam narobili holuby. Vlietali sa tam každú jar. Hrkú, hrkú. Nožičky cupitali po povale. Hrkú. Išiel som sa zblázniť. Bola samí holuby trus . Ale vyzerala hrozivo. Nad pažbou mala vyrytú ceriacu sa vlčiu tlamu. Išiel s nej strach. Tak som ju zobral domov a začal ju čistiť. To bolo asi pred troma týždňami. Dnes vyzerala úplne inak. Kovová hlaveň sa jemne leskla. Trochu som ju skrátil, by sa mi vliezla bod kabát. Zrezal som aj pažbu. Bola krásna a tmava, ale zbytočná.
Štvrtok. Takže štvrtok? Už v to m začínam mať jasno. Všetko je jasné a zreteľné. Ten mŕtvy chlap, aj predavačka čo tak jačala. Bolo to tak dávno, ale dnes je štvrtok a to všetko vysvetľuje. Logicky to do seba zapadá.
„Dobrý deň pán Novy, ako sa máte, to počasie je vrtkavé , raz je teplo, hneď zas zima. A čo práca, ide od ruky. Pekný oblek, vraj vás povýšia. A Manželka ako sa má.“ Cing. Výťah sa zastavil a ja som vykročil do mramorovej chodby. V ušiach mi hučalo. Holuby na námestí vzlietli. Svet sa pohyboval pomalšie. P o m a l š i e a ž s a z a s t a v i l. Všetci stuhli a ja som prechádzal vestibulov. Videl som ľudí ako sedia vo svojich kójach úplne zmrazený. Nehýbal sa ani cigaretový dym čo stúpal s popolníkov na chodbe. Kopirky svietili ale nevychádzali s nich žiadne kópie. Zastavil som sa. Sklonil hlavu a rozbehol som sa proti múru. Zastavil ma obrovský buchot a bolesť hlavy. Svet stemnel. Hrkú. Som mŕtvy.
Jana prišla do nemocnice a v očiach mala strach. Zaspala ma otázkami „čo sa stalo“ „už si v poriadku“ „čo hovorí doktor“ Takmer som jej nerozumel. Stále niečo opakovala. Neustále dokola. Slová splývali. Najprv pomaly , potom preskakovali zo slabiky na slabiku až sa nakoniec zliali do jedného škrípavého zvuku. V ušiach mi hučalo. Nahol som sa k nej. Hrkú. A tu som ho zbadal. Na líci mala malého pavúka. Bol čierny a chlpatý. Mal osem modrých očí a každým na mňa žmurkol. Pozrel som sa nad seba a zistil som, že Jana sa zväčšila. Bola obrovská a ja som pozeral do modrých našminkovaných očí hladného pavúka. Videl som ako zadnými nohami spriada vlákno. Počul som, ako vlákno lepivo mľaská. Chce ma uloviť. Videl som mu to v tých nevinných modrých očiach. A v tom ako sa usmieval. Chce ma zabiť. Otočil som sa a začal utekať. Na chodbe sa na mňa vrhli nejaké biele bytosti. Poddaný pavúčieho kráľa. Zviazali ma do pavučiny a odtiahli na koniec chodby. Tam ma strávia.
Prosím zachráňte ma. Nájdite ma. A pomôžte mi. Prosiiiiim
„Všetko bude dobre, ľúbim ťa.“ To bol Janin hlas. Kde je? V mojej hlave. Zatriasol som hlavou. Si tam. „áno som tu, pri tebe“ Čo tam robíš ? „Doktor povedal že si chorý. Že za to nemôžeš.“
Som rad že je to takto. Jana je v bezpečí v mojej hlave. Tam jej nikto neublíži. Tam ju ochránim. Pred všetkými. Včera som ju zase videl. Teda to čo znej zostalo. Pozerala na mňa cez sklo a ja som v jej očiach videl toho pavúka ako sedí v jej mozgu a ťahá za neuróny. Ako s ňou hýbe ako ju posúva. Spravil s jej tela úplnú bábku. Ešte že sa skryla v mojej hlave. Je tam v bezpečí.
ŠTVRTOK štvrtok. To je dobrý deň. Vo štvrtok sa nič zle nemôže stať. Najviac dopravných nehôd sa stáva v piatok. Samovraždy sú doménou utorku. Kto vie prečo. Možno sú ľudia rozčarovaný pondelkom v práci a utorok ich desí. Pondelky sú na programe letecké nešťastia, v sobotu nehody pri domácich prácach streda je dňom prírodných katastrôf a v nedeľu sa chodí do kostola. Ale štvrtok je bezpečný. Možno až nebezpečne bezpečný
Tmavý kov ma chladil na košeli. Cítil som ako mi pri chôdzi naráža do boku. Vlčia tlama sa mi cerila od pazuchou. Tik tak. Hodiny odbili desať hodín. Vošiel som do espresa „dobrý deň jednu kávu bez cukru“. Čašníčka sa na mňa usmiala. Naozaj sa usmiala? Poznám tých lúdi, čo sa do očí usmievajú. Ale za chrbtom sa na tebe smejú. Vyletel som spoza stola. Hrnček sa preklopil a a káva spravila vo vzduchu čiernu šmuhu . Kvapky sa ligotali na slnku. Cítil som ako ma tá kávová čierňava vťahuje do seba. Nevedel som tomu zabrániť. Bol som obklopený sladkou vôňou čiernej kávy. V diaľke som začul, ako vlčia tlama zaštekala. Pred očami sa mi blislo.
„Ani sa nepohni ty pankhart.“
Oprel som sa rukami o stenu. Bola mäkká. Ako mach. Ponoril som sa teda do machu. Sedel som tam medzi mravcami a dúfal že prestane pršať. Tik Tak. A tak.
Možno nieje štvrtok.