Pocity

Pocity

Mám taký pocit, že načo niečo písať, veď všetko už bolo povedané a napísané. Preto prepadávam smútku. Ale potom je tu TO ALE.

Nasledujúce generácie málo počúvajú, čo bolo, nechcú sa zaujímať o minulosť, lebo .... Potom sa zas a zas učia na svojich chybách a objavujú objavené. Každý by si mal uvedomiť, že pamätať si ho budú ešte jeho vnuci a s nimi zanikne aj on.

Teším sa z každého nového dňa a zážitkov, ktoré sú mi dopriate a hlavne sa teším z mojej vnučky.

Bola som viac rokov mimo môjho trvalého bydliska. Určite som sa trochu zmenila, ale hlavne som si pred štyrmi rokmi prestala farbiť vlasy. Takže teraz som ako "princezná" zo seriálu Hra o tróny. Ľudia, ktorí ma po rokoch videli, ma spoznali až keď som sa na nich usmiala. Úsmev ako dar. Niekedy som akože protivná a nevychovaná, lebo sa zapájam do rozhovorov cudzích ľudí alebo sa aj cudziemu prihovorím. Ale asi to nebude také nezvyčajné, lebo v poslednom týždni sa so mnou pustili do debaty traja neznámi ľudia. Vo vlaku. Je to príznačné, často cestujem vlakom. To, prihováranie, by sa podľa nejakých "pravidiel" nemalo robiť. Napr. "nedávaj nevyžiadané rady". Ale je to správne? V prvom rade je to o cite k danej situácii a osobe.

Práve cestujem vlakom a tu ma z nenazdania chytila chuť písať. Cestujem za kolkovaním. Vonku je kopec zelene, z ktorej je cítiť životodarnú šťavu Zeme, slniečko svieti a baránky na oblohe veselo poskakujú.

Dnes absolvujem dva turnaje a ako vždy s odhodlaním - zlepšiť sa, a nádejou, že sa zajtra postavím z postele.

1. 7. 2024