Lúčenie

Mladí odchádzajú na tri týždne do Chorvátska, rovnako, ako minulé leto. U nás boli naposledy. Zať Mišo ma schmatne ešte v obývačke, vystíska.

„Čo blbneš? Veď idem s vami k autu,“ čudujem sa.

„Ja nemám rád verejný stisk.“

Schádzame na dvor, odovzdám Ninu mame.

Nina, herečka, urobí smutný ksichtík: „My už nepídeme.“

„Nikdy?“ smejem sa a dám jej pusu na líčko.

„Nikdy.“

Keď ju posadia do sedačky, cumle si prst, je vo svojom svete, po smútku ani stopa.

Monka zodvihne zrak k otvoreným balkónom: „Už vieš, prečo sa Mišo lúčil hore? On sa hanbí za to, ako ťa ľúbi.“

Ten priťahuje Hanke sedačku a len tak pre seba si šomre: „Neviem, kde vznikajú tie vtipy o svokrách. Ja mám najlepšiu svokru. A moji kamaráti si so svokrami vykajú. Nechápem.“

Keď odstúpi od Hanky, dávam jej pusu, pohladím ju.

„Akú farbu máš rada? Žltú alebo zelenú?“ pýta sa ma.

„Ak si mám vybrať z týchto dvoch, tak žltú.“

Podáva mi svoju gumičku do vlasov so slovami: „Vieš, ty máš len v tej drevenej mištičke a ja mám strašne veľa.“ Gestikuluje ručičkami a znova vysvetľuje, ako má veľa gumičiek. Mame Monke  zvlhnú oči dojatím, pochopí, že takýmto spôsobom sa jej malá bráni slzám. Pozná ju najlepšie.

Objatie s Monkou: „Nech vám vyjde počasie a nech ste zdraví!“