Všetky sú naše

Pred koncom koncertu na námestí mi cinkne správa.

„Si tu?“ pýta sa Andula.

„Sedím v poslednej rade na kraji, oproti Čajovni pod hradom.“

Obzerám sa, odkiaľ sa vynorí. Už ich vidím. Nie je sama. Za ruky vedie vnúčatá Zoe(6) a Maxa (4). Kochám sa pohľadom na nich, vyjdem im v ústrety. Deti boli na divadielku, na zmrzline, ešte chcú na ihrisko, domov idú autobusom, šetria sily. Odprevadím ich na zastávku, nech si ich aj ja ešte užijem. Začiatkom septembra odchádzajú s rodičmi na ročný pobyt do Mexika. Odkedy sa to babi Ani dozvedela, kdesi v nej drieme zvláštny smútok. Hoci nepriznáva, cítim to tak. Dcéra s rodinou žije vo Francúzsku. Lietala za nimi niekoľkokrát do roka. Každé prázdniny a že ich vo Francúzsku je! Do Mexika ich pôjde pozrieť raz, ak vôbec. Deti sú milé, spoločenské. Zoe hovorí celkom dobre po slovensky, Max má so slovenčinou problém.

„Tešíte sa do Mexika?“

„ Ja sa teším, budeme tam všetko skúmať, nepoznáme to,“ odpovedá Zoe.

„Ako sa vám páčilo na novom ihrisku?“

„Veľmi. Boli sme aj na stanici, pozerali vlaky. Aj poschodový išiel!“

„My sme videli...my sme videli...“ opakuje veľakrát po sebe Max.

„Povedz po francúzsky, čo ste videli! Zoe nám to preloží,“ snažím sa mu pomôcť. Akoby sa zasekol a nenašiel správne slovo ani v jednom jazyku. V Mexiku ho čaká ďalší – španielčina.

„Mňa ocko učí aj po anglicky,“ pochváli sa dievčatko. „Viem hovoriť do sto!“

„Počítať,“ opraví ju babička.

Oprášim svoju francúzštinu a opýtam sa jej, ako sa má. Odpovie mi po francúzsky. Uf. To som si vydýchla. Tak to bolo zrozumiteľné. Pochválim im nové účesy, Maxíkovi hlávku ovoniam, keď oznamuje, že kaderníčka použila aj gél. Ako si dáva tatino.

„Čo robí dedo Fero, keď nie je s vami?“

„Sedí vo svojom kresle a oddychuje. Alebo sa napcháva sladkými vecami,“ prezrádza šibalsky Zoe.

Do odchodu autobusu zostávajú posledné minúty.

„Deti, prajem vám, aby ste sa mali v Mexiku dobre, veľa krásnych zážitkov! Keď pošlete fotky a videá babi Ani, aj ja si pozriem. Teším sa.“

Mávame si a Zoe zakričí: „Ľúbime vás!“

Tento obraz mi zostal. Usmievavé dievčatko v letných šatočkách...

Poznáme sa navzájom z rozprávania babi Ani a stretnutí raz do roka v Trenčíne. Napriek vzdialenosti, teším sa z ich radostí, bolí ma, keď sú choré.