Vyčerpaná

Zamestnanci chránených dielní majú odísť v utorok na týždenný pobyt do Nízkych Tatier. Petra zostáva doma, lebo bariéry. Nerada sa zúčastňuje kolektívnych akcií, ale keď ju so sebou nezoberú, cíti sa dotknutá, urazená. Voľno majú už od pondelka. To jej vyhovuje.

O deviatej nás zobudí telefón. Zuzana.

„Gabika, výlet sa zrušil pre nepriazeň počasia. Od zajtra ideme do roboty. Ak ste nemali niečo zajednané, nech Peťka príde.“

„Nemali sme nič, Zuzi, prídeme.“

„Čo je?!“ kričí Petra z postele.

„Zrušili výlet pre dážď, od zajtra idete do roboty.“

Príde po kolenách za mnou do obývačky. Oprie sa mi o kolená, nešťastný pohľad a vzápätí plač: „Cítim sa ako otrok! Čo moja psychohygiena? Kedy si ja oddýchnem? Toto leto som mala maximálne tri dni voľna po sebe!“

Ty máš málo voľna? Keď robíš s Lesiou, si tam maximálne tri a pol hodiny, s Marikou ani to nie. Čo by iní za takúto prácu dali!

Objednám ťa psychiatričke, ak si na tom tak zle. Možno ti napíše péenku na týždeň, na dva,“ iba ju skúšam.

Chytí sa toho. Súhlasí.

„Alebo, vieš čo? Môžeš zavolať sama, povedz jej do telefónu, ako sa cítiš, čo ti poradí.“

„Keď tam mám volať sama, to už budem rovno na Pezinok!“

Nereagujem.

Po chvíli si spomenie: „Ja vlastne nemám nárok na PN, keď robím na polovičný úväzok. To mi povedali pri podpisovaní zmluvy.“

„Máš pravdu, neuvedomila som si. Mohla by si sa dohodnúť so Zuzanou na dovolenke. Ale teraz, keď má celý týždeň pršať? Čo budeš doma robiť? Prečo si to neurobila v lete, keď sa cítiš taká vyčerpaná?“

Trochu sa upokojí.

Zoberiem ju na obed na Žemberák, sadneme na autobus, ideme na políciu pre  nový občiansky preukaz. Cestou domov pešo cez mesto, pozvem ju do vychytenej kaviarne KAVart, kam sme sa spolu nikdy nedostali pre dva schody. Niekoľkokrát sme sa pokúšali dostať dnu cez bránu na terase, nikto od nej nemal kľúč. V nedeľu sme tam po dlhej dobe zašli s kamoškou, kým mala Petra tréning v športovej hale. Všimla som si na terase tabuľku so psíkom – štvornohí miláčikovia sú vítaní. Tak psi sú viac ako vozíčkari? To by som sa na to pozrela! Idem dnu: „Prosím vás, ak by som prišla s dcérou na vozíku, odomkli by ste nám bránku na terase?“

„Áno.“

Všetko prebehlo podľa plánu, usadíme sa na terase, vyberie si kokosový zákusok. Ja mám karamelovo-jablkový zjedený, keď ona odloží vidličku: „Predstavovala som si ho inak.“

Ja nepohŕdnem, dojem po nej. Bol vynikajúci rovnako ako môj.

Zaplatím, odchádzame.

„Ak by si si mala vybrať najlepšiu cukráreň v meste, ktorá by to bola?“ pýtam sa. Menujem všetky.

„Keď už, tak Sládkoviča.“

Ty si vďačné dieťa. Pozerala si sa iba do taniera. Nevnímala prostredie, pre ktoré je kaviareň tak hojne navštevovaná.