Prvé vystúpenie

Predškoláčka Hanka začala od septembra navštevovať Základnú umeleckú školu v Nemšovej, tanečný odbor. V kulturáku je vianočný program, kde sa predstavia jednotlivé ročníky, od najmenších až po mamičky. Náročný deň, ale toto si nenechám ujsť. Petru do roboty, z roboty. Naložím jej obed, bežím na jogu, z jogy domov, prezliecť sa, nabaliť tašku, zo stanice mi ide autobus. Na zastávke v Nemšovej ma čaká mama Monka s Ninou.

„Gabi!“ poteší sa malá, keď ma vidí vystupovať. Za jej chrbtom sa vynorí dedo Vlado, prišiel autom o niečo skôr.

„Nina! Hnevám sa na teba! Babky sa nebojíš, ani nehanbíš?“ dohovára jej prísne.

Prečo asi?

Podá mi ručičku a vykračujeme smerom ku kultúrnemu domu. Tam už na nás máva babka Ola. Obsadila nám tri miesta v prvej rade. Je v rozpakoch, keď uvidí aj deda Vlada.

„Nevadí. Vlado si sadne a ja jemu na kolená,“ žartujem.

„To radšej zostanem stáť,“ zašomre.

„Čo by iní za to dali, dostať takúto príležitosť!“ smejem sa.

„Tak si takého nájdi!“

Našťastie mám.

Monka zachraňuje situáciu: „Ja sa postavím na bok, vy si posadajte.“

Obzriem sa a tam už stojí tato Mišo, ktorý si vybavil hodinu voľna, aby mohol prísť na prvé vystúpenie svojej dcérenky. A vedľa neho – Iva s Jarkom! Tak aj oni si našli čas, opustili kozenky a prišli z Vlčieho Vrchu!

„Kde je Peťa?“ pýta sa starostlivý otec.

„Doma.“

„Ty ju nechávaš samu doma? Pošlem na teba sociálku!“

Zrejme pokus o vtip, ale takým tónom, že Ola nevie, čo si má o tom myslieť.

„Vieš, Petra má v kuchyni kolieskovú stoličku pri stole blízko chladničky, dokáže si sama zobrať jedlo. Všetko má prispôsobené tak, aby dočiahla. Ona nie je vo všetkom odkázaná na mňa, ako váš Juraj.“

Hanka účinkuje v druhom vystúpení a v poslednom. Dedo Vlado vydrží po druhé, Hanku si odfotí a pred tretím číslom sa postaví, odchádza. Babka Ola sa snaží zadržať ho: „Kde idete? Veď Hanka bude mať ešte jedno číslo?!“

„Musím ísť. Syn potrebuje auto. Ide na tréning.“

Nina mi sedí po celý čas na kolenách, je obdivuhodná. Nadšene tlieska, nožičkou si kopká do rytmu. Ani náznak, že by ju to nebavilo, bolo jej dlho, chcela si pobehať. Na nohy jej prehodím bundičku, aby jej nebolo zima. Zvlieka mi z ruky náramky, schováva ich do kapuce a znova navlieka.

Hanka tancuje v prvej rade, je najkrajšia, najšikovnejšia, naša. Záplava Šmolkov. Modré pančušky, modré bodkované sukienky, čiapočky. Sú rozkošné. Obdiv pani učiteľke, ako dokázala za pár mesiacov týchto drobcov zvládnuť. Striedajú sa väčšie deti, dospeláci, znamenité choreografie, výber hudby, skvelý zážitok. Odchádzame, chválim Hanku: „Si šikovné decko! Mám z teba radosť!“

„Decko?!“

„A čo?“

„Dieťa!“

„Tak prepáááč!“ vystískam si ju.

Odprevadím ich domov a rozlúčim sa.

Jarko s Ivou idú na kávu.

„Ty nejdeš k nám?“ Hanka je sklamaná.

„Musím ísť na autobus, Hani. Peťka je dnes dlho sama, ponáhľam sa za ňou. Uvidíme sa v piatok u nás.“

„Tak dobre,“ rozumie.