Slečna v prístave

Stojí na móle, jej biela sukňa jej olizuje kolená, ako vlaje vo vetre a pravou rukou si pridŕža slamený klobúk, aby jej neodfúkol. Jej pohľad je upriamený na prichádzajúce a odchádzajúce lode, ktoré ako usilovné včielky zabezpečujú chod prístavu. Iba ona tam stojí, nehýbe sa, ako keby celý svet rotoval okolo nej, a predsa bola jeho súčasťou.

Ostatné dievčatá hádžu do vody kľúče od zámočkov lásky, kým jej srdcu stačí iba pohľad na lesklú hladinu, pretože v ňom ukrýva lásku celého sveta. Možno jej odchádzajúce lode pripomínajú nevyhnutné etapy života, ktoré raz skončia, možno jej lode, ktoré sa blížia do prístavu pripomínajú nové začiatky a nádeje, pred ktoré sa každý raz postaví, alebo iba spomienky jej pripomínajú, že všetko je presne tak, ako má byť. Je krásna. Jej pleť je čistá, zdobená drobnými pehami. Jej oči sú modré, ako keby odrážali hladinu mora i hĺbku nebies a jej dlhé hnedé vlasy zakrývajú jej útle pliecka.

Žiari, a predsa ju nikto nevidí. Nesnaží sa zapáčiť nikomu, a predsa aj od chrbta vyzerá, ako stelesnenie radosti, života a slnka. Nikto nevie odkiaľ prišla, ani kam sa vyberie, ale teraz stojí tam. Je sama, ale možno sa vôbec necíti osamelo, možno jej ten magický moment úplne stačí. Je inšpiráciou, je bielou labuťou a hviezdou, ktorá je diamantom nočnej oblohy a súčasťou univerzálneho súhvezdia.

Nemá nič, ale práve našla všetko, čo kedy potrebovala.