Mŕtvy kričia bez slov

Tvárou sa zaboril do zeme, snažil sa vypľuť z úst hlinu, ktorá sa mu nahrnula pod zuby. V kuse niekto zomieral a zároveň videl zomierať niekoho ďalšieho. Pahorkatý terén, porastený suchým tŕnitým porastom poskytol ideálne podmienky pre tento nečakaný prepad. Plánovaný prepad sa zmenil na vlastnú pascu.

Niekto to dosral a teraz si to museli odskákať oni. “Sú všade, sú všade kapitán!” kričal na neho vydesený vojak s očami vypleštenými od hrôzy. Dobehol za veliteľom ktorý sa kryl skrčený za jednou z dún. Veliteľ k nemu otočiť nestihol, vojaka skosila guľka a padol mu rovno k nohám. Ústa mal roztiahnuté od výkriku ktorý sa mu zasekol kdesi v hrdle. Agónia ktorá mu prebehla telom ho zmenila na meraný kŕč. Pocit ktorý zažil pri poslednom záblesku vedomia nevyhnuteľného konca, mu stihol spraviť na tvári túto masku. Pri pohľade na jeho tvár bolo stále cítiť ten výkrik, tým viacej kvôli jeho mlčaniu. Ale mŕtvy kričia bez slov.

Hľadel na čistú ľudskú tvár, oprostenú od všetkých pretvárok, pozerala sa na neho smrť.  Teraz na neho civela prázdnym, bezduchým pohľadom. Na chvíľu zoči voči smrti ktorú videl prísť, zabudol na všetko vôkol boj, letiace guľky, ohlušujúce výbuchy granátov. Nič, všetko prestalo existovať, keď ho videl odísť. V tejto chvíli hádam najväčšieho strachu svojho života, keď si uvedomil svoju zraniteľnosť, zastavil sa čas a s ním ustal všetok tok jeho myšlienok, ktoré splynuli do jediného pocitu, ktorý sa mu rozlial do rozmazaného obrazu vôkol. Prisahal by, v tom okamihu si uvedomil že žije, že naozaj žije a začal vnímať tento pocit čistého bytia, ako poslednú vec ktorá mu ostala a akú kedy mal, ktorú musí chrániť za každú cenu.

Vojakovi začal z úst pomaly vytekať pramienok krvy. Červená farba mu pripomenula chuť života. Blízko vybuchol granát, vytrhol ho z jeho meravosti a odsotil na zem. Znovu sa ocitol na bojisku. Prežiť, tento impulz sa mu vypaľoval do mozgu. prežiť, za každú cenu, prežiť! Tep srdca mu vyrážal dych. Jasnosť bytia ktorú pocítil pred chvíľou vystriedalo úplné zatmenie, nebol schopný uvažovať, jeho vedomie sa cvrklo a strach mu úplne paralyzoval myseľ. Stal sa z neho robot, akési zviera ktoré si inštinktívne hľadá cestu z náručia smrti.

Sekaným pohľadom sa snažil nájsť vysielačku. kúsok od neho na pravej strane zazrel pred sebou spojára zo skupinkou troch vojakov. “Spoj sa s vedením,” zakričal na neho. “O pätnásť minút nech začnú bombardovať naše súradnice.” Odpoveďou mu bol iba spýtavý pohľad. “Je to rozkaz, beriem to na zodpovednosť,” zakričal na neho, “nemáme inú možnosť, lebo sa odtiaľto živý nedostaneme.” Vojak s vysielačkou sa potom otočil na chrbát a zopakoval rozkaz do slúchadla. Prikryla ho pri tom vrstva zeminy z blízkeho výbuchu, Iba ju striasol z tváre a neochvejne čakal ďalej. Veliteľ zatiaľ stihol dobehnúť k nemu. Vytrhol mu z ruky slúchadlo a začal do neho vrieskať. rozkazy. “ Tu alfa 1, o pätnásť minút bude na našu pozíciu vykonaný nálet. Pre všetky jednotky, ústup. Konajte podľa situácie. Máte štvrťhodinu na to aby ste sa zakopali pod zem. Alfa 1, koniec.

Ústup, zakričal a kývol na dvoch prieskumníkov. Posunkom brady ich primel k tomu aby sa rozbehli preskúmať jednu z priľahlých čiernych dier ktoré tu ostali po rebeloch. Skôr ako do nej stihol skočiť druhý ozvalo sa niekoľko výstrelov. O chvíľu sa z diery vynorila hlava druhého prieskumníka a dala znamenie ostatným ktorý potom tiež naskákali po jednom dovnútra. Každého z nich čakal úzky asi tri metre dlhý tunel, ktorého steny sa neskôr rozšírili do malej miestnosti. Ich sliepňavé svetlo bateriek roztancovalo na každej stene podivnú hru tieňov. Ten prvý z prieskumníkov mieril na jedného z rebelov. Ležal na zemi, skrútený v kúte hlavu mal opretú o stenu a ľavou rukou sa držal za prestrelené rameno, jeho zbraň ležala pod nohami jeho strážcu. “Máme tu jednu komplikáciu, kapitán,” otočil sa k nemu neprestávajúc pritom stále mieriť. “Nemôžeme brať zajatcov, kapitán,” povedal s očakávaním súhlasu v očiach. Veliteľ sa pomaly odvrátil a zahľadel sa do jedného z tmavých kútov. “Zdvihnite ho” prikázal. Na to ho chytili dvaja vojaci a vyzdvihli na kolená. Keď mu dávali šatku, vzoprel sa a z jeho úst vyšlo: “Nie, som nevinný!” Na ich tvárach to vyvolalo prekvapenie a ostali bezradne stáť, pretože to bolo v ich rôdnej reči ktorú na tomto mieste vôbec nečakali. Údiv ale rýchlo vystriedalo nevraživé šomranie. Kapitán sa obrátil od svojho tmavého kúta, kde dúfal že sa na to nebude musieť pozerať a preto nahnevane k nemu prehovoril. V mene vojenského súdu ste odsúdený na smrť zastrelením a rozsudok bude vykonaný ihneď, bez toho či tú šatku chcete alebo nie. Vonku sa práve začala otriasať zem pod výbuchmi bômb. Zajatec napriek tomu nepoľavil zo svojho vzdorovitého pohľadu, každý z nich mal pocit že hľadí práve na neho. “ Ja bránim svoju vlasť a rodinu.” “Vy ste nás napadli prvý,” skočil mu do reči jeden z vojakov. “Vás nenapadla naša krajna, ale skupina ľudí ktorý nevideli iné riešenie ako konflikt. a kvôli týmto fanatikom ste napadli celý náš národ.” To sa už neovládol, načo mu vyhŕkli slzy. “A vy ste taký istý ako oni, zabíjate nevinných ľudí, bombardujete dediny, školy s deťmi.” “Ale vo vojne umierajú aj civilisti,” obhajoval sa kapitán. “Ako môžete barbarstvo ospravedlňovať barbarstvom. To že zbombardujete školu nemení nič na tom že pritom prenasleduje teroristov. Uvedomujete si to?

Naklonil sa pri tom dopredu, až sa skoro zvalil na ovisnuté rameno, ale stále pokračoval. keby niekto z vašej krajiny začal tu, zabíjať ľudí, mal by som ho prenasledovať bez ohľadu na všetkých nevinných? Vy, vy to robíte! Neviete pochopiť prečo ľudia v tejto zemi pália vaše zástavy a tešia sa z vášho utrpenia? Pretože všade na vašom tiahnutí proti teroru, nechávate ruiny a ich mŕtvoly! Preto vás všetci nenávidia. V tom sa mu hlas zlomil a telo mu ovislo. V jednej z tých škôl bola moja dcéra. Teraz by mala skoro desať rokov. Nastalo skľučujúce ticho v ktorom si už nik nebol istý svojou prevahou. Bolo počuť iba ťažké dýchanie a ozvenu vzďaľujúcich sa výbuchov. Prvý ticho prerušil kapitán: “Kde ste sa naučili tak dobre hovoriť vojak?” Spýtal sa ho, keď k nemu prikročil bližšie. “Ešte pred vojnou som učil váš jazyk, som totiž učiteľ. To bolo ešte vtedy, keď som veril, že konflikty sa dajú vyriešiť slovami. Ja nie som útočník, ja bránim seba a svoju rodinu pred zničením, lebo ste vyhlásili vojnu celej našej krajne a nebrali ste pri tom ohľad na nikoho. Spravodlivosť je na mojej strane. To vy ste vinný, pretože ste k tomu nechali dojsť.” Celé to hovoril pokojne, takým spôsobom akoby znovu stál pred svojou triedou. Nesnažil sa už nikoho presvedčiť. Povedal všetko čo chcel a odovzdal sa osudu. Ostal s kľudom pozerať do zeme. V tom tichu vysvitlo že bombardovanie prestalo.

“Bombardovanie prestalo, kapitán,” otočil sa k nemu prvý z dvojice prieskumníkov, “čakám na rozkaz.”

Stáli uprostred spálenej mesačnej krajiny, vietor prekrúcal kúdole štiplavého dymu vystupujúceho z kráterov a vo vzduchu bolo cítiť pach spáleného ľudského mäsa. Zajatec od nich tackavo kráčal pomalým krokom. Veliteľ kývol hlavou.

Nato sa všetci otočili a vykročili na opačnú stranu. Neprešli ani desať krokov, keď ich odzadu ovanula tlaková vlna a obsypala kúskami zeminy. Z malého krátera stúpal žltastý dym. Zapríčinila ho mína. Bez slova sa pobrali ďalej.