Pani Mara

Pani Mara je špecifickým produktom doby, svojej dediny, veku, pokusu veriť ničomu. Je ak produktom irónie a humoru, pretože sme optimisti.

Janko Neri

Mara z Horných Kostoloviec

            Pani Mara ledva stačila hodiť na seba čierne šaty. Mala ich po starej mame. Netrápilo ju, že tá žila za Márie Terézie. Zlé jazyky tvrdili, že ich nebohej zobrala pred poslednou cestou. Teda pred cestou do nápravného ústavu pre pridlho žijúcich vo vedľajšej podpolianskej dedine.

            Rýchlo na seba hodila tento obľúbený kostým a zaškúlila naň v zrkadle. Neopovažovala sa ho voňavkovať, veď mal krásnu vôňu prostriedku proti moliam. Miernym poklusom kľučkovala od svojho domu smerom tam, kde ju to tiahlo. Cestou tri krát pohrozila morovou nákazou chlapom, čo sa istým krokom uberali do krčmy a žene, čo práve prala v potoku.

            Do kostola vbehla celá upachtená. Pani Mara poznala kostolík v Horných Kostolovciach ako vlastnú vkladnú knižku, teda pardon, modlitebnú knižku, ktorú nežne vkladávala do lavice. Osadenstvo bolo tradičné. Ako dievčatká sa spolu čľapkali v potoku, v zime šli do gazdovskej školy, potom na zábavy, potom na družstevné pole a teraz ich vždy zazrie v kostole. Podľa pani Mary ostali rovnako odporné ako za mladi... Len tváre zmeraveli a nabrali nevraživý výraz. Orlím zrakom si vybrala ženu, z ktorou si už dávno nepovedali pár nezáväzných slov. Chrámom práve znie organová hudba alebo to, čo z toho vytlačí Lojzo, ktorý hráva aj na zábavách. Našla, čo hľadala.

            „Máte tu voľné?“, spýta sa ako vo vlaku. „Tak som sa ponáhľala, celá sa chvejem. Už je pomaly kázeň. To nám to dnes frčí?! A káže môj Ferino! Viete, ja som teta tohto kňaza. Koľko rázy som ho vylátala, keď mi kradol hrušky a vidíš ho!“

            Hneď sa jej vynorila predstava chlapca v roztrhaných nohaviciach, ktorý veľmi ušľachtilo a šarmantne kradne jablká. Jej muž vbieha do záhrady a do idyly ukradnutých jabĺk vkladá niekoľko v ľude obľúbených šťavnatých nadávok. Keďže niečo také je nadmieru pohoršujúce, rýchlo predstavu zahnala. Ešte sa pozrela na spolusediacu, či nezačula nič z tých nadávok a plynulo nadviazala ďalší rozhovor:

            „Aj minule mu hovorím: »Pekne kážeš, ale ozaj dlho! A tie odporné, či odborné termíny... Múdre, ale nerozumiem ani slovo. A Anču zhoď z kancľa!« A či si nepočula... Strašne ma nazlostila. Ja som jej len toľko povedala: »Šak počkaj, môj Ferino ti ukáže!« Furt mu opakujem: »Spomeň ma ako dobrý príklad. Veď ohováram len vo voľnom čase.«“

            Odmlčala sa. Bontón prikazoval, dať priestor aj kolegyni. Tá naďalej so zdvihnutou hlavou sledovala kňaza a svojho syna, ktorý miništroval. Robila to presne tým pohľadom, akým chlapi sledujú zápas. Pani Mara tiež sledovala a to všetko. Bola to tá istá situácia, ako keď šofér v autobuse vedie vozidlo, fajčí a pritom sa ešte rozpráva s kamarátom. A všetko toto spokojne stihne...

            Uvolnene nadhodila:

            „Aj vám tak zle rastie mrkva?! Oj, ale dnes dlho káže ten Ferino! A jako len kára ľudí, teda ženy. Chcela som mu dať zemiaky, figu mu dám. Nadôvažok mi povedal, aby som spievala len v kostolnej veži! Aspoň vraj vykántrim tie nešťastné holuby. Mentolka. Nechcete? Fero, švihaj!“

            Tu však s hrôzou pozrela na svoje hodiny. Bolo tesne pred šiestou. Pri srdci ju bodlo. Stisla ruky, na tvár sa preniesol trpiteľský výraz sadrových sériových sôch a s dojatím a plačom sa naplno vyznala:

            „Ja, keď som v kostole, ja to tak prežívam! Tak prežívam! Šecko sa ma tak dotýka pri srdci. Lebo vždy sa bojím, že nestihnem Esmeraldu.“

desjano@host.sk

domovská stránka: www.desjano.host.sk