Labuť

Mráz prišiel toho roku oveľa skôr, ako obyčajne a voda v jazere začala zamŕzať. Lastovičky vyplašene poletovali v kŕdľoch a zvolávali sa na cestu. Všade bolo počuť krik, až v ušiach zaliehalo. Len na okamih všetko stíchlo, keď sa ukázala labuť. Zletela elegantným, dlhým letom na zem a roztiahla krídla v plnej kráse, aby si ju každý všimol.

„To musíte robiť taký krik?!“ hnevala sa:“Zobudili ste ma skôr, ako vyšlo slnko a pritom každý z vás vie, že vstávam až s prvým ranným lúčom.“

„Ponáhľame sa. Prepáč.“ Odvetila jej najstaršia lastovička, okolo ktorej sa zlietal najväčší kŕdel, aby si vypočul jej rady pred cestou.

„Čo ma po tom?“ namrzene odvrkla labuť:“Len si choďte. Aspoň tu bude konečne kľud.“

„Nemala by si byt taká pyšna labuť. Toho roku bude tuhá zima. Nechceš íst s nami? Chystáme sa prezimovat na mieste, kde je stále teplo a budú tam aj všetky tvoje sestri.“

„Moje perie je najteplejšie zo všetkých. Zimy sa nebojím. Prečo by som si mala namáhať krídla a teperiť sa stovky kilometrov niekde, kde je samý krik a zhon a všade sa tlačia kŕdle vtákov? Mám rada ticho a pokoj. Mojim sestrám povedzte, že ak ma chcú vidieť, nech prídu za mnou oni.“

„Len aby si neľutovala labuť. Dovidenia.“ zamávala jej lastovička a dala znamenie ostatným. K oblakom sa zdvyhlo mračno krídel. Dva krát zakrúžilo nad zamŕzajúcim jazerom a stratilo sa v diaľke. Labuť osamela. Šťastne si zívla, schovala hlavu pod krídlo a zaspala.

Zobudil ju tuhý mráz. Nad jazerom vládlo ticho a nebolo nikoho, kto by ju vyrušil. Slnko sa schovalo za ťažkými mračnami plných snehu a labuť si s hrôzou uvedomila, ze jej nohy primrzli v kaluži vody. Nelenila a zobákom začala ďobať do ľadu, aby sa dostala z pasce. Na zem sa zniesli prvé vločky a rýchlo zasypávali všetko naokolo. Labuť sa nevzdávala, aj keď bol ľad veľmi tvrdý a rozbíjal sa ťažko a pomaly. Kým sa vyslobodila, stálo ju to všetky sily. Čo ako sa snažila, uz nevládala vzlietnuť. Našťastie hneď blízko stála opustená, rybárska chatrč. Dvere už dávno vylomil vietor a z okeníc už toho tiež veľa neostalo. Strecha a steny držali pokope len na dobré slovo, ale dalo sa tu schovať aspoň pred snehom, ktorého bolo čoraz viac. Labuť dlho neváhala a vyčerpaná sa doplazila dnu. To najhoršie ju však ešte len čakalo. V noci udrel mráz plnou silou a zdvyhol sa silný vietor. Preháňal sa cez rybársku chatrč, akoby ju chcel zrovnať so zemou. Labuť sa tisla v rohu a triasla sa na celom tele. Jej krásne perie pokrývala vrstva ľadu a nedokázalo ju ochrániť pred zimou. Z ktorejsi police odrazu vypadla krabička so zápalkami a jediná, zabudnutá sviečka, ktorú tu kedysi zabudli rybári. Keď ju labuť zapaľovala skrehnutými krídlami, spomenula si na slová múdrej lastovičky a trpko oľutovala, ze neposlúchla jej múdre rady. Maličký plamienok sviečky jej pripomenul, že jej život je tiež maličký a krehký, ako ten plameň. Keď ho ufúkne príliš studený a silný vietor, zhasne. Sviečka pomaly dohárala, vosk sa roztápal, plamienok slabol a labuť zaspávala. Sníval sa jej nádherný sen. Stála pod palmou, v krajine, kde je večne teplo. Naokolo poletovalo tisíce vtákov a tešila sa so svojimi sestrami, že sú opäť spolu. Ten sen sníva dodnes. Na jar, keď sa ľady roztopili a rozkvitli prvé snežienky, našli rybári vo svojej chatrči ľadovú sochu labute túliacej sa k vyhasnutej sviečke. Bude im navždy pripomínať, aké dôležité je mať aspoň malý plamienok, ktorý v nás zohreje najkrajšie sny.