FEMME FAMILIERE

Rozprávali sme sa dlho do noci.

Povedala mi mnohé veci.

Slová, samé slová.

Zapamätala som si z nich iba ako jej zvädli kvety

a ako jej to prišlo ľúto.

Nevidela, čo som z muojho kresla videla ja.

Obrázky v pohybe

mykajúce sa

v zápase o holé vety.

Prišla mi nahá vo svojej statočnosti

a strachu, s ktorým si do dlaní tlačila tvár,

keď vyriekala svoje pravdy.

Jednu po druhej.

Jednu bolestivejšiu ako druhú.

Obraz zvädnutých slnečníc,

žlté zhasínajúce slnko.

Čierna škvrna priamo v strede,

len aby človek nezabudol,

že každé slnko ich má.

Rozprávala a rozprávala

a ústa mala ako dvere,

ktoré sa zatvárajú a otvárajú

a iba niekedy vojde niekto,

kto poteší.

Slová, slová, samé slová.

Rukou kreslila do vzduchu smiešne čiary.

Drobné nemravné zaklínadlá.

Alebo som ja hluchá,

alebo ano nemá.

Alebo oboje.

Možno aj kričala, ja som však spala tvrdo.

Snívalo sa mi o nej,

kým sedela oproti

a hádzala do mňa slová ako bumerangy.

Tak toto je tá,

jedna z možných,

jedna z pravých tvárí, ktoré má.

Ako sa usmieva,

keď si spomenie na niečo pekné.

Už som sa bála, že v tých dlhých

nemenných plačlivých dňoch

stratila,

niekde zabudla

svoj jemný duokaz spokojnosti.

Úsmev. Smiech.

Nie iba z bieleho vína.

Škoda, že spomína iba veľmi ťažko

a veľmi zriedkavo.

Nechala som ju tam samú,

aby si lepšie rozumela

a iba z diaľky som ju pozorovala,

kým tlačila lakte do operadla kresla.

Cítila som ten tlak,

to však bolo všetko.

Jej orieškové oči

boli unavené a

veľké v sivočiernej tme.

Keď si pripaľovala cigaretu

povedala mi tá oranžová tvár oveľa viac.

Uprostred kamenného ticha.

Slová, slová, stále samé slová.

Horká chuť sladkej ženy

v ten večer.

Ako dlho, kým ma znovu rozplače?