(dedina)

        Malé dievčatko s očami zaviazanými čiernou šatkou vykročilo pomedzi domy. Bolo pred búrkou. Nad dedinou viselo veľké čierne mračno. Všade bola takmer tma. Ulice boli prázdne a ovzdušie bolo plné nepreniknuteľného ticha. Všetci postávali pri dverách svojich domov a čakali. V tvárach mali hrôzu, strach. Dívali sa za malým dievčatkom. To bez zaváhania šlo rovno k svojmu cieľu. Každý čakal na verdikt. Dievčatko sa zastavilo. Otočilo sa k neveľkému domu, kde pri dverách stál muž obíjmajúc svoju ženu a dieťa. V očiach ženy sa zaleskli slzy. Muž ešte pevnejšie stisol svojich milovaných. Malé dievčatko so šatkou na očiach spravilo ešte pár krokov, zodvihlo ruku a malý prštek namierilo na muža. Bolo rozhodnuté. Žene sa dolu tvárou rozkotúľala slza. Len ďalej mlčky stáli vo dverách. Všetci vedeli, čo ho čaká. Obrátili sa a pokorne vošli do svojho domu.

        U vyvolených sa začali prípravy. Žena mužovi nachystala horúci kúpeľ s bylinkami, namazala ho olejmi, pripravila mu tie najlepšie šaty. Muž sa obliekol a dôkladne si učesal vlasy. Vzal si klobúk a obul si sviatočné topánky. Žena sa odišla tiež obliecť a prichystať aj dieťa. Muž si sadol do kresla pri okne a zapálil si cigaretu. Pozeral sa vonku, na mesto, na vtáky, čo lietali tak nízko pred dažďom. Nemyslel, len tak hľadel. Žena podišla aj s dieťaťom k nemu. Muž zbadal zástup ľudí približujúcich sa k jeho domu. Postavil sa a pozrel na svoju krásnu ženu. Pobozkal ju na čelo. Potom pobozkal aj dieťa. Vyšli spolu pred dom.

        Už tam na nich čakali. Postavili sa na čelo toho sprievodu a vykročili oproti jasnému osudu. Spustil sa dážď. Stekal mužovi po tvári. Kamennej, bielej tvári. Sprievod kráčal za dedinu. Prešli okolo cintorína smerom k pustatine. Tam sa zastavili. Prestalo pršať a vyjasnilo sa. Muž sa ešte raz pohľadom rozlúčil so svojou ženou, pohladil dieťa po tvári a predstúpil pred zástup. Za ich hlavami zapadalo krvavé slnko.

        A jeho žena podľa pravidla prvá zodvihla kameň.