Mňam

Tak je to. Vysral som nestrávené časti včerajšieho obeda. Kúski kukurice. Peknej žltej. Tak sa tam v tom hnedom hovne vynímali, že som mal chuť ich povyberať a zjesť. Namiesto toho som to ako na pohrebnom obrade pokryl plášťom papiera a poslal do nenávratna. Ani som neplakal, ani netrúchlil. O mesiac si na ne nikto ani nespomenie. Ledaže by ne. Je pekné tento bezvýznamný moment niekomu napísať a tak sa možno tie kúski kukurice stanú nesmrteľnou legendou. Verím že si na ne spomenieme vždy keď budeme niekde na obede. Obetujeme tak pár minút - na pietu. Viac toho urobiť už nemôžem. Verím že som bol dobrým kamarátom až do posledných momentov.