Voňavé Šikulove básne

Vincent Šikula bol a je známy „šikula“ prozaik. Šikovný a skromný majster slov s neskromným repertoárom nápadov. Širšej verejnosti sú však menej známe jeho verše, aj keď za svojho života stihol vydať tri básnické zbierky. Tá štvrtá pod názvom Za odchodom orgovánu vyšla zásluhou vydavateľstva Slovenský spisovateľ nedávno, pol druha roku po jeho odchode na onen svet, kde možno popíja dobré vínko rovno s múzami. Krásna knižočka. Taká prírodná. Pri čítaní Šikulových „voňavých“ básní, ktorých sa on už knižne nedožil, máte chuť vyjsť na priedomie, poobdivovať kosatce, gladioly a ľalie, pozrieť sa na nebo, kde „v striebornom povetrí klepoce bocian“ a spievajú škovránky, vtiahnuť do seba vzduch vinice, schnúť spolu so starou vŕbou, v diaľke, v tom tichu popočúvať zvony... Taká prirodzená. Aj v poézii Šikula totiž zostáva jednoduchým a zrozumiteľným ľudovým rozprávačom, obdivovateľom sveta, filozofom. Žiadne umenie pre umenie, nie, uňho je to umenie pre radosť podeliť sa so svojimi zážitkami, cíteniami a duchovnom človeka, tak pevne spätého s prírodou. Človeka, ktorý si je vedomý svojej konečnosti. V zbierke je totiž viacero básní-predtúch smrti, síce preduchovnené, ale nie clivotou zúriace verše. Skôr plné zmierenia, múdrosti a pokory. Čo na tom, že „život ma kope do zadku“ a „zhorím ako snopec“? Bene dicite... Amen.