Detstvo ako ortieľ

Nechcel by som ako dieťa vyrastať na newyorskej Park Avenue. Napriek všetkému blahobytu tejto štvrte. Už po prvých kapitolách románu Emmy McLaughlinovej a Nicoly Krausovej Denník pestúnky (vydavateľstvo IKAR) pochopíte prečo. Zoznam obchodov prestížnych značiek a luxusného tovaru je totiž oveľa širší ako „mamičkovský“ slovník majiteliek detí. Áno majiteliek. Autorky románu sa nerozpakovali odhaliť citové prázdno predstaviteľov newyorských horných desaťtisíc, najmä ich ženských príslušníčok, ktorým sa prihodilo čosi ako pôrod a s tým spojené starosti a nie radosti. Aj keď má čitateľ občas pocit, že niekedy to autorky zveličujú (hoci, kto vie?), je evidentné, že vo svete, kde je všetkého dostatok, až nadbytok, chýba to najzákladnejšie - ľudské teplo, obyčajný cit a pochopenie. V takomto svete je najlepšie, keď deti jedia nad vaňou vo svojej kúpeľni (ďaleko od hostí, aby nič nezašpinili), už vo veku 4 rokov sa učia po latinsky, čo musia stihnúť popri lekciách šermovania, plávania, krasokorčuľovania a pravdaže francúzštiny. Nikto ich v tomto veku neučí, že dospelí, áno aj ich rodičia, majú svoje chladné pravidlá snobského správania, svoje nevery a nákupy, úniky z reality a nikdy, nikdy nemajú čas na obyčajnú hru či také samozrejmé vzatie na ruky. Takéto „prízemnosti“ sú pre pestúnky - ostrovy ľudskosti a normálnosti pre malého človiečika túžiaceho po láske -, bohužiaľ však ostrovy iba epizódne, lebo vo „veľkom svete“ mať rád je zrejme nevhodné.