Osud!

Neviem, čo v mojej mysli hmotu stále máta....

normála v mojej duši píše dĺžku márnotratnosti,

ktorej odvaha nemá začiatku ani konca v prachu mieru.

Pestrosťou sa snažím získať obdobu nudného dňa,

ale vždy zisťujem, že večerom graduje melanchólie žiaľ.

Kto mi vysvetlí, čo za pocity sa vo mne šíria ako rakovina,

na ktorú niet liek,aby už konečne skonala v koreni svojej sily.

Kto mi odpovie, prečo sa nedokážem naplniť vo vnútri ako vedro vodou po okraj prekypujúce....

Sálam po pomoci u ľudí podobného zamerania ako ja.

Nenachádzam však odkaz na prekonanie nemožnosti, v ktorej sa nachádzam.

Asi to tak má byť a je to správne.

Ak má Boh so mnou takéto plány nech sa splnia.

Čakám na každý boľavý úder života.

Čakám .....