Zikkaron

Bože, keď minú sa mi slová, keď ich zo seba nevylovím, hovor mi v duši o sebe. Prosím Ťa, prosím o to jediné, keď tma mi prikryje dušu a vlastné temnoty ma znehybnia – to jediné mi ponechaj, láska moja, spomienku, že si. Tichú, nežnú, nezanikajúcu. V svojom znehybnení otočím sa k nej a spomeniem si na všetko, čo bolo medzi nami, na všetko čo je medzi nami, aj v tom znehybnení seba. Vtedy si ma pretvor na takú, akú ma chceš mať, lebo jediné čo viem je, že Ti patriť chcem. A ja pritúlim sa k spomienke na Teba, ako Židia k Pesachu, ako Kresťania k Poslednej večeri, ako Súfovia k tancu dervišov. A sprítomním si Ťa znovu v sebe a nechám Ťa vojsť všade, do všetkého čo som bola, čo som a čo budem. Do všetkých vzťahov, do všetkých túžob, do všetkých komnát mojej duše. Otvorím sa Ti hlboko, ako to len budem vedieť, aby si sa mi vnoril všade, všade.  Odovzdám sa Ti úplne. A v tom odovzdaní seba Tebe, o to Ťa prosím Bože môj, prosiť budem za všetkých, ktorých pridelil si mi k žitiu, za všetkých. Aby si si ich pritúlil, Bože môj, aj keď o to zatiaľ  nestoja, aj keď ešte neodhalili v sebe vôňu Teba, ktorá omámila by ich opojne k túžbe po Tebe, premilý. A keď si ma ponecháš o chvíľku viac, prosiť budem za všetkých na zemi, za každého jedného, lebo viem, ako si si ich chcel všetkých pritúliť na kríži, aby k Tebe pritúlení vojsť mohli vo Večnú blaženosť v nebi.