Nosferatu 1. part

Bol práve pochmúrny chladný deň. Na rozľahlých viacmenej pustých pláňach, obývaných len miestami, rozprestierali sa šíre lesy opojne voňajúceho ihličia. Prudké pohoria a pláne sa ťahali do šírych diaľav a nejasne splývali niekde na horizonte. Najvyššie vrcholce boli ponorené do hustých mračien, ktoré sa tiahli od východu až k západu. Obyčajne belasá obloha mala teraz sinavý a zlovestný nádych. Ešte podchvíľou zavial chladný vánok, no o chvíľu už nastalo úplné bezvetrie. Všetko stíchlo, ba i lesy, obyčajne plné spevu vtáctva a šumu lístia. Toto podvečerné ovzdušie nasiaklo neobyčajne mrazivým tichom pred búrkou....neveštiac nič dobré. Ženy sa ponáhľali z polí do svojich príbytkov zaobstarať deti a muži prikladali drevo do kozubov blčiacich príjemne teplým ohňom...tušiac, že táto noc bude chladná a mrazivá. Pomaly sa stmievalo...ani živá duša sa vonku neobjavila, iba občas prašnou cestou zahrmel konský povoz náhliaci sa domov. Okná chudobných príbytkov v šere žiarili len slabým mihotavým svetlom sviec.

Mimo mesta, v zákutiach najvyšších hôr, to tak už býva....Tu sa zriedkavo vyskytne panské sídlo...A obdobie dažďov, ako to, čo tu už vyčíňa pár dní narobí len škodu...Po okolí sú rozosiate len skromné príbytky sedliakov. A predsa...neďaleko povodia miestnej rieky sa rozprestiera väčšie sídlo(nerovná sa však bohatým mestským sídlam)....so značným majetkom a niekoľkými poliami.... Zhon vo dvore však kontrastoval s prázdnotou a tichom navôkol v krajine. Služobníctvo zaháňajúc kone do stajní behalo po dvore...Nedbali mrholenia ani prvých zábleskov sprevádzaných hrozivým dunením hromu...Niekoľko žien behalo k studni po vodu pre mladú pani...ktorá ťažko stonala...Ich tváre mali pochmúrny výraz. Jedna z nich, tá najstaršia...žila tu odveky a starala sa o panstvo. Vo veľkej láske chovala mladú pani, ktorej bola pestúnkou....K srdcu jej prirástla ako dcéra a časom si rovnako obľúbila aj mladého pána. Obyčajne veselá a zdravá žena...hýriaca vtipom s nákazlivým smiechom, bola teraz v tvári sinavo-bledá a trochu pochudnutá....Rukávy mala vyhrnuté a z nich pod ťarchou vedier s vodou viseli ruky stvrdnuté od namáhavej dlhoročnej práce. Trochu prešedivelé vlasy jej nedbanlivo viseli do tváre a pod nimi sa zračil zúfalý pohľad plný bezradnosti...Zťažka sa náhlila do domu aby bola čím skôr pri svojej milej panej. Potichu vošla do izby s veľkými oknami nateraz zastretými zamatovými závesmi, sýtočervenej farby, ktoré siahali až k zemi. Steny boli pokryté jemným arabeskovým ornamentom....a vznešený ebenový nábytok dodával celej miestnosti ešte pochmúrnejší výraz. Veľký monumentálny kozub sálal teplom a jemným, rozptýleným zlatistým svetlom...Opäť sa pred ňou vynorila tá smutná scenéria...uľútostilo sa jej a temer by aj zaplakala, keby hrdo nezadržala slzy, ktoré v sebe už tak dlho dusila. V miestnosti dominovala veľká posteľ, plná drahých nádherne vyšívaných perín a v nich bezvládne odpočívala útla vychudnutá mladá žena...červeň mladosti sa jej z líc už vytratila a bledé čelo mala orosené potom...Kedysi bohaté a krásne hnedé vlasy sa jej len zľahka rozprestierali po vankúši. Pery mala bledé a trochu pootvorené akoby chcela prehovoriť, ale nemala už síl. Oči mala zastreté peknými mihalnicami a len podchvíľou sa nimi zbožne zadívala na muža, ktorý sa nad ňou skláňal kľačiac na zemi. Na jeho krásnej tvári sa však rozhostila iba zúfalá rezignácia a bezmocnosť. Tmavohnedé,trochu vlnité vlasy obklopovali jeho prirodzene bledú tvár a neposlušne padali až pod plecia..Bielu saténovú košeľu s volánmi na rukávoch mal nedbalo rozopnutú a voľne padajúcu k bokom....v toľkom nešťastí ani nemal túžbu upraviť sa....veď tu pri pohľade na svoju milovanú zomierajúcu ženu nevládze ani žiť, ani dýchať...telo má ako z olova a na srdci ho ťaží bremeno nevýslovného smútku...

V dlaniach sa mu skveli drobné bledé rúčky ženy a on ich posieval vrúcnymi bozkami...Nevládal v sebe dusiť žiaľ....veľké bledozelené oči sa mu zalievali slzami,no on ich nasilu premáhal....Nemohol plakať keď naňho tak úpenlivo hľadela jeho žena, ktorej nechcel pôsobiť ešte väčšiu bolesť. Šeptal jej nežné povzbudivé slová aj keď im už sám prestával veriť...Jeho nádej sa strácala v každom jej čoraz zriedkavejšom pohľade.Pestúnka jej horlivo prikladala obklady k čelu aby jej aspoň trochu uľavila od horúčky. Slúžky len bezmocne postávali pri dverách a krútiac hlavami ľutovali mladý pár.

Naraz mu pevne stisla ruku a tvár sa jej skrivila v náhlom záchvate bolesti, ktorá po chvíľke opäť prešla...Hľadiac na jej mŕtvolne bledú tvár, rozpomenul sa na dobu, keď ju ako ešte chudobný chlapec spoznal...To rozkošné a veselé dievča so šibalskými očami mu hneď učarovalo. Spomínal aj na tie prvé ostýchavé slová lásky, ktoré si vyriekli...Kdeže by však zámožná rodina privolila k svadbe svojej jedinej dcéry s chudobným chlapcom. Čo všetko pre ňu skúsil....aké neisté začiatky, ktoré trávil tvrdou prácou a čakaním na úspech....Horlivo sa snažil nadobudnúť majetok aby sa mohol uchádzať o jej ruku. A ona ho verne čakala... Prvé drobné úspechy a zisky časom vystriedali veľké...a oni mohli konečne naveky spojiť svoje životy. No šťastie im dlho neprialo....Sotva rok ubehol, už tu pred ním leží ťažko stonajúc....odchádza mu...stráca sa niekde medzi snom a bdením....

Z myšlienok ho vytrhol prudký záblesk práve naplno rozpútanej divokej búrky....dážď divo búšil o okenice a dunenie hromov priam otriasalo stenami. Pohľadom prešiel na jej tvár a všimol si ako k nemu vystiera ruky...objal ju a zazdalo sa mu, že šeptom vyslovila ako veľmi ho ľúbi....Veľmi jemne ju pobozkal...ťažil ho pocit, že je to už naposledy...Ona sa pousmiala, akoby nad niečím krásnym a tíško dodýchala. Chvíľu neveril...hľadeľ na ňu a zúfalo túžil zbadať na jej tvári známky života...aspoň slabý dych....Keď pochopil, čo sa stalo...vášeň mladosti akoby sa z neho v jednej chvíli vytratila...Bolestne vykríkol a hlava mu potom bezvládne klesla na jej hruď....Na tvári sa mu rozhostil úplne bezvýrazný a neprítomný výraz....Ticho, temer bez pohybu pier, si stále opakoval, že to nieje možné...Pestúnka klesla k zemi a zakryla si ústa dlaňami....už nemohla zadržať žiaľ. Slúžky k nej v mžiku pribehli a ticho niečo hovoriac ju podopierali.

V tom odskočil od postele a s rovnako neprítomným pohľadom vybehol z miestnosti. Už mu na ničom nezáležalo...myseľ sa mu zaplnila už len myšlienkami na ňu a na smrť...zúfalo po nej túžil. Nevnímal nič okolo seba...ani slúžky, ktoré za ním s ťažkým dychom bežali, kričiac aby sa vrátil....Jedným úderom ruky sa veľké dvere rozleteli a on bežal v ústrety noci....sáma bez zmyslu života...Slúžky zostali stáť v bráne...cez hustý dážď a silný vietor sa im v diaľke iba nejasne mihala postava divo bežiaca v ústrety záhube....Za tohto počasia sa však už neodvážili opustiť dom, tak sa vrátili, dúfajúc, že pán sa sám spamätá a vráti sa....Pestúnka bola ochotná položiť zaňho život a temer sa rozbehla za ním so zúfalým plačom, no slúžky ju v pravý čas zachytili...veď sa im už dávno stratil z dohľadu...zmizol niekde v ďalekej tme.

Bežal..bez prestania, bez známok vyčerpania....Pramienky vody mu stekali po tele...Dažďom zmáčané vlasy mu padali do tváre...Rukou si ich odhŕňal...avšak aj tak nič nevidel. Pred ním sa rozprestierala iba hlboká tma, ktorú sem tam presvietil len záblesk svetla mocne šľahajúci z neba zatiahnutého čiernymi vzdúvajúcimi sa búrkovými mračnami....Dom. kde dokonalo to čo na svete najviac miloval, sa mu už stratil z dohľadu....No nedbal na to...smrť mu teraz bola jediným vykúpením...jedinou záchranou....Opäť sa s ňou stretnúť a už nikdy ju neopustiť....Veď čože mu na svete teraz ostalo...Len majetok, ktorý mu bol ničím...Sám na svete, žijúc až do smrti pomalým monotónnym každodenným životom by tú ťarchu jej smrti neuniesol...

Vybehol v ústrety strmému útesu a náhle zastal, akoby si nebol istý....Rýchlo a ťažko dýchal...Srdce mu divoko pulzovalo....Priam až niekde v hlave...Bezvýrazne sa zahľadel do hlbokej priepasti pod sebou...a pomyslenie na to, čo sa chystá spraviť mu na tvári vyčarilo jemný, ale zúfalý úsmev...Neustále si opakoval, že je už koniec...Zaklonil hlavu dozadu a nahlas sa rozosmial....smiech pomaly prešiel v plač...Slzy mu na tvári splývali s kvapkami vody....Už nevládal ísť ďalej...Skočil z útesu a chvíľu mal pocit akoby sa vznášal...V tej krátkej chvíli nemyslel na nič, iba na ňu...

Tvrdý dopad ani nepocítil...pred očami sa mu zahmlelo...nevedel ani či ešte žije...Len akoby náhodou nejasne pocítil, že ho niečo zdvíha zo zeme...mihlo sa pred ním niečo bledé...Potom však už stratil vedomie.

Otvoril oči a rozhliadol sa...spočiatku všetko videl akosi nejasne...Nevedel si spomenúť na to, čo sa stalo.Náhle pocítil bolesť na zátylku a zťažka vzdychol.Uvedomil si, že leží na vlhkej hline, ktorá ho nepríjemne chladila...Postupne sa mu myseľ vyjasnila a rozpomenul si na všetko, no bol značne zmätený.

Už nepršalo....iba zem voňala sviežo nasiaknutou dažďovou vodou. Pri závane vetra občas zo stromov spŕchlo pár kvapiek vody...Niekde v diaľke spozoroval pohyb...strhol sa a zahľadel sa na to miesto. Za kmeňom starého stromu sa zabelela zlovestná tvár s posmešným úškrnom...skrytá v tôni lesa....Bola to akási temná postava odetá v čiernom...V tom ho zachvátila strašná bolesť...odvrátil zrak a tvár sa mu skrivila....Na krku pocítil niečo teplé...Siahol si naň teda prstami a keď ich odtiahol stekala mu po nich sýtočervená krv...preľakol sa, no potom ho zachvátila ešte neznesiteľnejšia bolesť, po ktorej nastalo absolútne uvoľnenie. Chvíľu bez slova ležal, no potom vyskočil na rovné nohy a akoby automaticky pozrel tým smerom, kde stála tá podivná postava...No už tam nebola...zmizla tak náhle,ako sa objavila...Upokojil sa teda pomyslením, že to bol len prelud. Čo ho však viac znepokojovalo, bol ten podivný nový pocit , ktorý zachvátil jeho telo a dušu. Taký mrazivý a chladný...cítil nevýslovnú prázdnotu, ktorej vôbec nerozumel. Necítil žiaľ ani bolesť...pri pomyslení na tú, ktorá ho naveky opustila príliš skoro, pocítil iba slabý nával melanchólie...Cítil sa ako úbohá napodobenina seba samého...Akoby sa jeho city, túžby a sny vytratili nevedno kam spolu s jej náhlou smrťou....Premáhala ho slabosť, keď sa rozpomenul na všetko čo sa udialo počas posledných pár hodín....Svet bol ešte stále zahalený pod rúškou tmy, no on videl neobvykle jasne...Zazdalo sa mu však, že na horizonte sa už rozvidnieva. Ešte raz nechápavo pozrel na strmý útes, ktorý sa nad ním hrozivo týčil vo všetkej svojej mohutnosti, až mu myseľ zaplavilo plno pochybností....Aký zázrak ho len udržal nažive...Ani len vetvička sa ho nedotkla....naopak...cítil sa ako znovuzrodený človek. Zamyslene zvraštil obočie a rozhodol sa, že si tím už nebude ťažiť myseľ...Pomaly sa pobral prostredkom lesa nevedno kam...Netušil ako sa dostane z tmavého hustého lesa, no kráčal s toľkou istotou, akoby tadiaľto už neraz chodieval...Akási silná intuícia, ktorú dovtedy nikdy nepocítil ho viedla správnym smerom...a on nepochyboval...Predieral sa lesným porastom, ktorý bol taký hustý, že sa vôkol neho lámali celé vetvy stromov...Les príjemne rozvoniaval až mal chuť chvíľku zotrvať a načúvať spevu prírody, ktorý sa tu opäť rozhostil v pokojnej harmónii...Znepokojoval ho však nastupujúci úsvit a nútil ho pridať do kroku. Premohol ho priam panický strach z ranného svetla...Ešte zúrivejšie sa predieral porastom a popritom mal vtieravý pocit, že ho sleduje snáď tisíce planúcich očí. Znepokojene sa rozhliadol....Postupne si uvedomil, že je v obkľúčení smečky vlkov. Ich šedočierna srsť sa ježila a hrozivé tesáky v zúrivej zbabelosti cerili,akoby sa chystali útočiť...Nakoniec mu predsa ustúpili z cesty a len strnulo postávali v dostatočnej vzdialenosti...Na chvíľu sa mu zatajil dych, keď už temer veril, že práve tu ho čaká smrť...No ich náhly ústúp ho presvedčil, že niečo nieje v poriadku...Po chvíli sa pohodlne usadili vo vysokej tráve, no drobnými temnými očami ešte stále pozorne a ostražito sledovali každý jeho pohyb...Tu ho už šum vody z neďalekej rieky zaviedol na správnu cestu...teraz už stačilo nasledovať tok. Brehy boli pokryté sviežo-zeleným machom a drobným kvietím. Znenáhla sa jeho pohľad priam topil v záplave žlto-bielych kvetov ktoré ako nádherný perzský koberec pokrývali okolitú lúku a nežne nakláňali hlávky pri každom závane vetra. Všetko okolo seba vnímal novými zmyslami....Zaplavil ho obdiv k skromnej a pritom takej bohatej kráse prírody...Nikdy predtím takto nehľadel na svet okolo seba...To cudzie, neznáme vnímanie ho privádzalo do zúfalstva....

Dom už bol len na pár krokov ďaleko, keď slnko vystúpilo spoza obzoru a svojím hrejivým jasom ho nevýslovne spaľovalo. Keď vbehol do domu, rýchlo za sebou zabuchol ťažké drevené dvere a spustil sa k zemi. Tvár si skryl do dlaní a ťažko dýchal. Dom sa zdal byť prázdny no o chvíľu vbehla do miestnosti prekvapená pestúnka. Tvár sa jej rozjasnila keď ho videla živého a zdravého. So sklonenou hlavou sa jej zdal taký smutný a zúbožený, až zatúžila pohladiť jeho utrápenú tvár..No než sa stačila pohnúť, ticho ale jasne povedal, aby zastrela všetky závesy....Nestihla si ani uvedomiť čo povedal, keď zdvihol tvár a hodil na ňu zlostný pohľad...Ešte dôraznejšie jej zopakoval aby zastrela všetky závesy...Zbledla ešte väčšmi keď mu pohliadla do tváre, no bez jediného slova bežala k oknám aby pozaťahovala ťažké zamatové závesy. On medzitým upieral svoj podivný pohľad do zeme a neprestajne si niečo ticho opakoval..Medzitým už slúžky stáli vo dverách a zhrozene hľadeli na svojho pána...Neisto sa vyhýbali jeho pohľadom a pritom zapaľovali sviece aby v dome bolo aspoň trochu svetla....Pestúnka sa stiahla do úzadia no nedalo jej aby svojho pána chvíľu potajomky nepozorovala. Zdal sa jej byť ešte omnoho pôvabnejší než kedykoľek predtým...no zároveň z tej podivuhodnej novej krásy v jeho tvári vyžarovalo čosi mrazivé a zlovestné....priam hrozivé, až ňou prešiel zimomravý pocit. Jemnú tvár mal ešte o čosi belšiu.. Temer priesvitnú a neobyčajne jemnú pokožku. Vlasy mu sčerneli na uhoľ...a spolu s jeho zdanlivo nežnou tvárou tvorili akúsi desivú súhru....Bledé ruky mu lemovali hodvábne rukávy potrieštené rudými kvapkami krvi...nasiakli mu do látky a vytvorili drobné škvrny..Pár mu ich ešte stekalo po krku..Zhrozil ju pohľad na tú čerstvú krv...veď nemal ani len ten najmenší škrabanec. Ukradomky jej preblesklo hlavou, že to nemôže byť on...Keď si ju premeral tými tmavými a hlbokými očami, pocítila akoby ňou priam prenikal...Zachvátil ju des ...a keby niet zdravého rozumu, najskôr by skríkla od strachu. Teraz sa však chcela vyhnúť akémukoľvek nebezpečiu....A napriek silnej túžbe pomôcť mu sa radšej potichu vytratila z jeho blízkosti...

Rozhliadol sa okolo seba...Túžil obdivovať ten nádherný dom ktorý pre ňu vybudoval, túžil pocítiť smútok, sklamanie, nechuť...či aspoň jednu jedinú slzu, ktorá by mu nezadržateľne vykĺzla naznak všetkého toho utrpenia čo zažil.. Zdalo sa mu to ľudské a prirodzené v tejto chvíli...No nepociťoval nič...nedokázal rozkázať svojim citom, ak vôbec ešte nejaké mal...Zhrozený sám nad sebou hľadel niekam do prázdna...Náhle ho premohla taká silná únava akú ešte nikdy nezažil..Vstala pomaly sa pobral do svojej izby na poschodí...No tá podivná únava ho priam až neuveriteľne oslabila...Chôdzu mal ťažkú a malátnu. Zoslabnutými rukami sa pridŕžal všetkého čo mu prišlo pod ruku...Priskočila k nemu jedna slúžka, ktorá ho medzitým pozorne sledovala, aby mu pomohla....Vystúpila s ním hore aby ho uložila..Všimla si jeho nesmiernu únavu, no väčšmi ju znepokojoval jeho uprený pohľad.

Nemol premôcť podivnú túžbu ktorá ho zachvátila..Musel sa dívať na jej krk....niečo ho priam magnetizovalo. Obdivoval prúdenie pulzujúcej krvi v jej žilách, ktorá aj napriek svojej jednoduchosti udržovala život mladej ženy. Nikdy nemal taký podivný záujem o krv, či o život...hrozilo ho to a pritom aj udivovalo.

Slúžka mu pomohla ľahnúť si , potom pomaly prešla po izbe a sfúkla všetky horiace sviece, aby mu dopriala pokojný spánok. Podišla ešte k jeho lôžku, aby sa uistila, či mu nič nechýba...Pošeptal jej aby sa naklonila a náhle ju prudkým pohybom chytil za krk. Zahľadel sa na chvíľu hlboko do jej prestrašených očí...V šere mu zlovestne planuli až ju premohli mdloby. Ešte silnejšie jej stisol krk, až pocítil v dlani jej pulz.Nakoniec predsa ruku uvoľnil a tícho jej naznačil aby už radšej išla..potom prešiel svojim zamysleným pohľadom niekam do tmy. Slúžka sa rukou dotkla krku a vydesene vybehla z izby.Potom mu pod ťarchou únavy a vyčerpania klesli viečka ..Neprešla ani chvíľka a on tvrdo zaspal.

Prebral sa za hlbokej pochmúrnej noci tak náhle, až sa mu zazdalo, že to bolo načasované.Prešiel k oknu a odhrnul ťažké závesy. Do okna mu prenikalo rozptýlené mesačné svetlo a príjemne ho hrialo na duši. Čierne nebo bolo posiate stovkami žiarivých hviezd hýriacich priam tisícimi farbami...Preádherná scenéria, ktorá sa rozprestierala pred jeho zrakom ho úplne uchvátila. Roztvoril okenice aby mohol vdychovať sviežosť noci. Náhle, bez rozmyslenia nahlas volal slúžku. Po chvíli sa vo dverách zjavilo unavené mladé dievča zahalené v dlhom župane. Vlasy mala rozcuchané, ruky prekrížené a na tvári sa jej zračil nepokojný výraz. Z poloodchýlených dverí, v ktorých stálo dievča, prenikalo do temnej spálne mihotavé svetlo a vanul chladný vzduch z chodby. On meravo stál s pohľadom ešte stále zaujato upreným niekam do noci. V mesačnom svetle bolo zdanlivo vidno len obrysy jeho postavy...Jediným pohybom v miestnosti boli jeho vlasy, ktoré sa pod náporom slabého vánku vlnili okolo jeho strnulej tváre.Slúžka to mrazivé ticho nezniesla a tíško upozornila pána na svoju prítomnosť. Podporená jeho ignoráciou, pristúpila bližšie a dotkla sa jeho pleca aby ho znova upozornila. Opäť však nereagoval. No po chvíľke sa na ňu zahľadel a bez jediného slovka sledoval jej milú, mladosťou sviežo žiariacu tvár...Jemne sa dotkol jej krku no potom sa ho silnými rukami dychtivo zmocnil...Chcela ešte rýchlo odskočiť no už bolo neskoro. Z pevne zovretého krku nebola schopná vydať ani hláska a tak sa len s chrapotom snažila vytrhnúť z pevného zovretia jeho rúk. Automaticky zamieril chtivými ústami k jej krku a slastne sa prisal k jej životodarnej tepne..Úbohé dievča sa rukami kŕčovito prichytilo o pokrývku postele, akoby sasnažila nespadnúť,čosa jej od zúfalstva podlomili kolená. Náhle ju pustil ... bezvládne telo skĺzlo na posteľ. Jej ťažký dych pomaly slabol a svoj posledný pohľad hrozivo a zdesene uprela na neho.Bolo v ňom čosi zúfalé...akoby dúfala, že to bol len sen z ktorého sa znenáhla preberie...Nemohol na ňu hľadieť atak radšej odvrátil zrak a prešiel si rukou po ústach orosených jej živou krvou. Vykonal to všetko tak inštinktívne, že si ani nestihol uvedomiť, čo sa vlastne stalo...jeho vedomie bolo ako v tranze. Keď sa opäť odvážil pozrieť na jej mŕtve telo, ležiace v zamatových perinách, vydesilsanad tým čo vykonal..Náhle si všetko uvedomil..Čo sa to z neho stalo...aký netvor...Hľadel na jej bledunkú, zľahka do strany odvrátenú tvár bez akejkoľvek známky života...Oči mala doširoka otvorené, pery v poslednej snahe o výkrik jemne pootvorené a svetlé vlasy sa rozprestierali okolo jej hlavy. Krk mala orosený krvou, ktorá jej stekala na vankúš a vpíjala sa do peľaste postele...Po divokom zápase jej zbytky krvi schli aj na rukách. Jednu mala voľne preloženú cez hruď. Tá druhá jej visela z postele a zo zápästia, zraneného pri zápase, jej na drahý perzský koberec stekal tenký prúdik krvi...