Marion Lee

Ak sa niekomu zdá táto poviedka povedomá tak má pravdu. Príbeh je s trampskej pesničky Marion Lee tušim od Greenhorns.

Marion Lee

Na kamennej dlažbe krčmi zarachotili kopytá koní. Skupina jazdcov sa zastavila, bolo počuť zosadanie , kliatby. Krčmár vybehol pred dom, privítať hostí. Zaprášená a unavená skupinka vojakov sa vrútila do výčapu, obsadila najbližší stol. Nečakane si objednali čaj. Krčmár, vo svojom obore už zbehlý, sa ani nezačudoval len zakričal:
,,Marion, Mariooon. Čaj tu pre pánov vojakov ... a hybaj."
,,Už už .. " tvar malej Marion sa na chvílu mihla v kuchyni a chvíľu nato už balancovala s plným tácom pohárov a parou zahaleným čajníkom smerom k vojakom. Výčap bol skoro prázdny, až na vojakov a par pocestných. Krčmár si preto prisadol k vojakom na kus reči. Po chvílke rozhovoru už kričal na Marion.
,,Marion, prines rum, pre všetkých ... aj pre mňa." Zábava pri stole sa uvolňovala, jeden z vojakov sa nahlas rozosmial. Po tom po chvíli stíchli a začali sa bavit o niečom doležitom. Marion sa nenápadne prikradla ku skupine, tváriac sa že utiera stol počuvala útržky rozhovorov.
,,Hej, na sever, .... potom Sokolím údolím .... áno ... vraj zastrelil pri tom šerifa ... nie ... za živého prémia ... ano, hore na vrchole skál ... malá jaskyňa ... poznajú to len miestny ... čierny klobúk, plášť .... nádherný čierny žrebec ... postrelený do boku ... asi ...".
Marion skamenela ... z rúk jej skoro vypadol tác plný špinavých pohárov. Presne vedela kto je malej jaskyni nad Sokolím údolím. Ruky sa jej triasli keď niesla do kuchyne špinavé riady. Myšlienky zbesilo prúdili hlavou ... cítila že sa na nu všetko rúti .. niečo musí urobiť, musí ho varovať. Nazrela ešte na chvíľu do výčapu, prebehla ho pohľadom a potom už utekala do stajne kde stála verná Slnečnica. Potľapkala ju po hnedom boku a chvíľu na to už cválala na jej chrbte na sever smerom k Sokoliemu údoliu. Noc bola ešte len mladá ale Sokolie údolie bolo tmavé. Všade vládol kľud, úderi kopýt kobyly sa v ozvene vracali z roznych strán a znesvecovali toto nočné ticho. Pomali opatrne viedla koňa pomedzi skaly a pri jednej odbočila do malého priesmyku. Ten zdánlivo nepriechodný pokračoval, krútil sa a postupne stúpal. Na jednom mieste priviazala koňa a ďalej postupovala pešky. Prešla po hrebeni skál až sa dostala k tmavému vchodu do malej jaskyne. Dva krát sykla dohodnuté znamenie a vstúpila do jaskyne. Privítalo ju okamžité cvaknutie revolvera a jeho ústie pri jej hlave.
,,To si ty Marion ?" Postava unavene kleska, ruka zo zbraňov zazvonila o kamene.
,,Áno to som ja, ako sa cítiš ?" kľakla si k nemu priložila mu ruku na čelo.
,,Bože veď horíš " tvár mu opláchla studenou vodou z vedra hneď vedľa jeho improvizovaného ložka.
Rozopla mu košelu a skontrolovala ranu na boku. Pri odlepení obvazu len ticho sikol. Zručne ranu previazala.
,,Ako sa cítiš ?"
,,Zajtra, najskor pozajtra odtialto odídem. Nechcem ta priviesť do nebezpečia."
,,Neprivádzaš " sadla si k nemu a chytila jeho ruku do svojich. ,,to je v poriadku, odpočinieš si, získaš silu a potom spolu odídeme do bezpečia dobre ?"
,,Dobre " pousmial sa na ňu, pritiahol si jej ruku k ústam a pobozkal ju. ,,Milujem ta Marion Lee."
,,Aj ja ta milujem. Pojdem už nech ma otec nehľadá. Pojdem sa pozrieť ešte na tvojeho koňa či je v poriadku, dobre ?"
,,Dobre, Marion ... ja ... "
,,Milujem ťa, nezabudni na to " prerušila ho ,,požičiam si tvoj klobúk a plášť, vonku je zima .. neboj sa u mna ich nenájdu .... milujem ta ... tak zajtra ..."
,,Marion počkaj ... " pokúsil sa zvihnúť ale bolesť ho znova prinútila ľahnúť si na drevené ložko.

Polnočný mesiac nečakane vyšiel spoza mrakov a obsypal lesy strieborným svitom. Vojenská patrola sa zvihla, zaplatili krčmárovi a naposledy si nechali vysvetliť cestu k Sokoliemu údoliu. Vojaci cválali na sever , po tom čo vošli do údoli akurát skontrolovali zbrane. Postupovali mlčky, pozorne preskúmavali každý kameň, priehlbinu, každé miesto kde by sa hľadaný mohol skrývať. Velitel nečakane zdvihol ruku. Všetci stíchli. Spredu im vietor prinášal zvuky. Tupé údery, občasný zvuk padajúcej skaly. Velitel kývol na stopára. Ten zoskočil s koňa a priložil ucho na zem. Chvilu počuval, pozrel na velitela a prikývol. Pred nimi išiel jazdec.
Skupina sa pomali pohla k miestu odkiaľ bolo počuť divné zvuky. Na úboči sa zrazu objavila postava. Na čiernom veľkom žrebcovi, na hlave klobúk a plášť ktorý sa zľahka hýbal v nočnom vetre. Velitel na neho ukázal.
,,To je on ..." Jeden z jazdov okamžite vytiahol z púzdra pušku.
,,Nie, neujde nám, je ranený. A za živého je prémia." Jazdec ich v tej chvíli zbadal. Jeho koň sa zopel na zadné ako ho nakopol ostrohami a už sa rútil kamenným údolím preć od nich.
,,Za ním."

Prenasledovanie sa preťahovalo. Čierny jazdec na svojom žrebcovi si udržiaval náskok, niekoľko krát sa im stratil ale vždy dokázali nájsť stopu alebo niekto zbadal jeho čiernu siluetu v krajne osvetlovanej strieborným mesiacom. Vojaci cválali mlčky, nočné ticho prerušovali len kopytá koní. Míľa striedala míľu ale náskok čierneho jazdca sa vojakom nedarilo znížiť.
Tesne pred úsvitom padla na krajinu hmla. Všetko sa začalo rozptylovať v šedom opare. Jazdci, už unavený sa na chvíľu zastavili u potoka. Kone začalo lačno piť vodu. Vojaci sa tiež občerstvili, chvíľu si oddýchli a znova nasadli na kone. Slnečné lúče osvetlili krajinu. Nekonečná hmla sa začala roztylovať a vojakom sa ukázala krajina vo svojej rannej kráse. Vyšli na malý pahorok a rozhliadli sa po okolí.
,,Tam ..." ukázal stopár. Dole pod nimi práve opúštal údolie čierny jazdec.
,,Teraz nám už neujde. "" velitel sa obrátil k vojakom ,,Páni štvanica začína."

Skupina vyrazila vražebným tempom. Náskok sa začal znižovať, keď sa jazdec obrátil. Hneď nato sa jeho koň nečakane rýchlo rozbehol a vojakmi získaný náskok sa začal pomali strácať. Ďalšia míľa štvanice, teraz už na otvorenej planine prebehla úplne v tichosti. Zrazu sa jednému s koní podlomili nohy. On i jazdec spravili kotrmelec a zostali ležať na zemi. Vojaci sproste zanadávali. Velitel prebehol skupinku rýchlym pohľadom, videl že toto tempo už dlho nevydržia. Jeho pobočník sa na neho spýtavo pozrel. On len mlčky prikývol. Pobočník prudko zastavil koňa, s púzdra vybral ďalekonosnú karabínu. Nadvihol sa v sedle, karabínu priložil k lícu, krátko zamieril a vystrelil. Okrem výstrelu sa zdánlivo nič nestalo. Čierny jazdec dalej cválal, prikrčený v sedle svojeho čierneho žrebca. Zrazu sa sklonil a pomali sa zosunul zo sedla na zem. Jeho koň ešte chvílu bežal a potom zastal. Vojaci boli tak unavený že nikto neukázal ani trocha radosti. Pomalým tempom prišli k postave ležiacej na bruchu na malom previse. Velitel sa k nej zohol, zložil jej klobúk s hlavy a otočil ju. Na vojakov sa pozerali doširoka otvorené mŕtve oči malej Marion Lee.
--
Rozprávač prerušil svoj príbeh a poriadne sa napil whisky s ponúknutej flaše. Partia honákov sediaca okolo neho pri táborovom ohni sa na neho netrpezlivo pozerali. Jeden mladý, snaď 16 ročný už nevydržal.
,,A ako to bolo ďalej ? "
,,Ďalej ? " Akoby prekvapene sa na neho pozrel rozprávač. ,,Vojaci sa vrátili naspať do Sokolieho údolia kde našli jaskyňu v ktorej sa štvanec skrýval. Bol už ale preč. Ale poviem vám čo mi hovorili ludia z hor. Že vraj niekedy keď je spln vidno na ceste na sever od Sokolieho údolia čierneho jazdca. Cvála zbesilo smerom k planinám kde sa stratí. Hovorí sa že to cvála malá Marion Lee, zachrániť ďalšiu dušu." Honáci zmlkli, ešte raz si poslali flašu s whisky dookola, potom sa rozišli spať.

Rozprávač si ľahol trocha ďalej od ohňa, prikryl sa vlnenou prikryvkou, poškriabal si jazvu na boku a zašepkal ,,dobrú noc Marion Lee."

---