Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seTÚŽBA JE VAMPÍRIA DUŠE
Autor
Schella
.. v chodbách tvojich tepien..
Prichádzalo ich veľa a každá niečo niesla. Niektoré potichu klopali, niektoré sa nepýtali, len vošli dnu vznášajúc sa , vlniac bokmi a vlasmi pyšne pohadzujúc. Všetky prudko dýchali, hruï pevnými korzetmi stiahnutú v šate vlastných čiernych dúh ukrývajúc. Dlhou kamennou chodbou kráčali.
Niektoré sa smiali, iné rmútili a žalovali, niektoré zas roztopašne prechádzali sem a tam. Niekto im matne o slasti rozprával a ony lesknúť by sa rady, tak prichádzali. Prsia víl, prsia bohýň, efebské prsia. Tak po dotyku dychu túžia! Túžba to je žieravina, túžba je tekutý oheň na streche katedrál. Túžba je zhubná zbraň nočných tanečníc, je nádorom v mozgu, čo do duše tlačí a tisíce rojov telom vysiela. Kto to vie predtým
, než prepadne?Túžby sa nejde zbaviť, dotúžiť sa musí, popolom padnúť, nevstať viac.
Tep každej jednej pukal mu srdcom večnosti. Nastavil dlaň a ony prichádzali. Vtisli mu pečatnú mincu do tkanív žeravých a každá jedna olizla krvavú kvapku. Do pier sa im vpíjala horká sladkosť obehu. Vôbec sa neusmieval, netešilo ho ich letmé dotyky, hoc túžil zúfalostne. Hociktorú ovoòal, bez slova na jazmín myslel a jazykom vkĺzol do jej úst. A zbadal inú a tá inú chuť dávala.
Prinesené na stoly kládli, jemne urovnávali
a keï nebolo už kam, police v komnate ofúkali od prachu. Vždy vytvárali iný priestor. A inak voňali. A inšie odnášali chodbou preè.
Až vstal a zmeravel. Kývnutím ruky ich všetky poslal naspäť. Komnatou sa rozšumel bzukot včiel a náhle ostalo ticho. Ako v reťaziach.
Zbadal ju, kým ona ani netušila, kde sa ocitla. Zavoňala pach horkého alkoholu v zmesi slastných štiav, prichádzala bojazlivo. Nechal ju prísť tak blízko, aby to ešte nebolelo. Zatiaľ. Stál bez pohnutia. Cítil jej kožu nasiaknutú jarným dažďom a malé
konvalinky z jej vlasov rezali ho do duše, krásne, pomaly. Potichu. Všetky prijímania oblátok sa dejú potichu.
Dlho len stáli, ponorení v mesačnom svite. Neprehovorili. V mlčaní sa mohli spoznať, v mlčaní sa mohli milovať, v mlčaní klamať sa nedalo. V mlčaní sa nedalo kam újsť. Nemali kam újsť. Všetko bolo kryštáľovo jasné a priezračné: ako krídla vážky. Ako lesný vzduch. Ako ľad. Bol ľadový. Prúdila ním krv, ale nánosmi večnosti menila skupenstvá. Oči sa mu leskli. Horúčkou? Roztúžením? Neživotom? Chlado
m. Snáď si myslela, že slnko, čo v zástere priniesla, neskončí na poličke. Nie, v klietke mu lepšie bude. Tak ľahšie, bezstarostnejšie. Nesloboda nemusí o ničom rozhodovať. Nesloboda je bez voľby o láske.
Túžila po jeho zbozkávaných perách. Netušiac o tých bozkoch. Túžiac po čistote, konečne. Ju voda do rieky priplavila a spolu s leknami šatom jej boli. Až potom jej slnko do lona spadlo, neresti zmyjúc, hriechy upáliac.
Teraz stála tu. Zrodená, mĺkva, tušiaca.
Všetko to videl a vstúpil doňho pokoj. Kým bola tu. Aspoň na moment, malý fragment z mozaiky večnosti jeho života. Neživota. Utrpenia. Bez života. Srdce sa dávilo a tepny prasknúť chceli. Predtým. Pred konvalinkami.
Teraz bola pri ňom. V ňom. Teplo rozliata. Vzduch a okná otvorené prievanu. Pozri, vidno do záhrad! Keď budeš chcieť, nájdeš ma v záhradách.... Pod hviezdnymi stromami, v machu.
Chcela. Strhla zo seba závoj. Bola veľmi nedočkavá. A zvedavá. Trochu vyplašená.
Triasol sa mu hlas, je toho toľko.. Stromy sa ukryli do listov, ale neustúpili ani o piaď. On ustúpil. Otočil sa. Nechcel jej to urobiť. Ublížiť vraj. Čím viac miloval, tým viac ničil; čím viac ničil, tým viac pochoval. Šťuchal jej prstom do svalu srdca, obnovil prijímanie návštev. Bol čoraz zriedkavejší. Hovoril veci, ktoré nemal hovoriť
jej. Ona počúvala rozumné slová, ale lži ju klincovali. Pomýlil sa? Zmýlil si ju s odídenou? Rástla predsa po jeho boku, vedela. A toľko toho cítila. Nemali nikdy zaviesť reč slov.
Nepobozkal ju. Nikdy. Ani sa nedotkol jej pier. Len neublížiť vraj. Ale závoj už ležal skrčený v blate.
Odišla. Skôr než ju stihol urobiť. Jednou z nich. Poodtŕhala všetky rastliny, čo viazali ich a odišla. Tak ako prišla – dlhou tmavou chodbou, kam sa opäť začal vkrádať svit mesiaca. Dlho a váhavo zatvárala dvere. Z komnát bol počuť ženský smiech. Až keď po dlhom škrípaní pántov nastalo ticho, uvedomil si jej stopy v prachu. Všade len prach! Možno kričal, utekal, volal jej meno a von oknom hádzal zvädnuté kvety. Nevie, neobzrela sa viac..