Odpustenie

Občas v dni sa vo mne prebúdza pálčivá pokora

a hučí to vo mne ako vlny z rozbúreného mora

a ja nedokážem ten príboj z tela odohnať,

ani nedokážem ťarchu spomienok z pliec si sňať.

A i keď viem, že je to lekcia určená pre vzostup,

občas sa mi srdce zastaví a v duši nemám kľud,

pre pocity, ktoré stále horia pálčivým plameňom,

pre minulosť, ktorá ako tmavý mrak krúži nado mnou.

Mám takú túžbu, ktorú posielam navôkol,

v nej maličký príbeh skladám z márnych slov

a ako trpkú pravdu danú na oltár,

v očiach zabudnutých hľadám vlastnú tvár,

a odpustenie, ktoré v sebe častokrát nemám,

iba viny po kúskoch malých ako črepy zbieram,

ktoré ako plameň dychtivo lapajúc po vzduchu,

z čiernej zeme ako tŕnie rašia smerom k povrchu.

To, po čom túžim, čo je pre mňa čaša blaživá,

to iba občas človek v tom svojom svete zažíva,

semienko odpustenia, čistoty, nehy v ľuďoch zasiate,

v ktorom na nový život má šancu i srdce prekliate.

Škoda, že vidina je niekedy ako stĺp v soľnom objatí,

ten bráni vysloviť slová schúlené vo vlastnom zakliatí:

- "Odpusť mi, Pane, čo odpustiť mi môžeš, smieš,

veď iba v odpustení si odpustiť môžem tiež."