Volanie

Rozľahlá šírosť, voľnosť, tá už dávno volá ma,

však bojím sa dňa, v ktorom budem kráčať do neznáma,

reťaze sú v zemi a ja v sebe sebou ešte stále spútaná,

stojím na spustnutom pohrebisku, v ktorom je duša sklamaná.

Pre bolesť, pre smútok, pre spomienky a chvíle šťastné,

bojím sa dňa, v ktorom opustím, čo mi je vzácne,

pre koľaje vyryté ako osud šepkaný v mojej dlani,

pre slová, pre svätú bázeň, ktorá môj domov, vnútro, chráni.

Bojím sa prekážok, temnoty, hlbokých jám,

bojím sa toho, čo neviem, čo vôbec nepoznám,

bojím sa samoty, plaču, všetkého, čomu nerozumiem

- navzdory všetkému tá túžba je výzva, cesta, to viem.

A tak skôr ako pre mraky nebudem slnko vidieť zas,

skôr ako zem zamrzne a polia prikryje mráz,

skôr ako túžba vymizne, skôr ako precitnem,

skôr ako noc pominie, skôr ako svitne deň,

popieram v sebe všetko, čo ešte poprieť smiem,

pre poznania, ktoré sa vo mne dejú v kolobehu zmien

a v nahote ako v očistci hodená svetu za obeť,

ponechám srdce, v ňom život, čisto a voľne znieť.