O úcte a neúcte

Pes a Mačka. Žili na jednom dvore.

***

O Psovi každý vedel: spoľahlivý, verný – a to sa cení! Miluje ťa  bezvýhradne.

Pes sa uspokojil s málom...a dával všetko.

Mačka?

Nemala najlepšiu povesť – vraj falošná...

Chodila,  kade chcela a pribehla, kedy ona chcela: keď ona práve  precítila, pochopila,  že miluje a túži. A obtrela sa o človeka. A vraj faloš! Na sto percent bez pretvárky.

Mačka bola urážlivá! Všetko či nič! Inak ju to nebavilo.  

***

...To vtedy  Pán nebol vôbec vo svojej koži.

Dotknutý a nahnevaný – toľká nespravodlivosť, čo zažil – prišiel domov...

Stretol Mačku, čo v návale svojich citov chcela sa  obtrieť o jeho nohy (že tak nízko – to len preto, lebo vyššie nedosiahla).

Nie, inokedy!!! –  Pán nemal vôľu, chuť...

A drsne zvolal: „Ideš, ešte aj ty! Pletieš sa mi pod nohy!!!“

„Ty chceš odstup? Budeš ho mať“-  Mačka ušla.

Pes pribehol, keď začul slová Pána. Neodbytne radujúc sa, skákal, fučal - chcel obliznúť.

No nebolo to obojstranné. U Pána chýbala nálada k láske. Veď vždy nie je, nemôže byť. Kto by vládal stále žiariť, jasať?

Pes naliehal – neprestával. Nepochopil.

Tak pravdu o tom, čo je a čo nie vhodné, vyslovil Pán - kopancom.  No veď čo, zvolil takú metódu...A dal jasne najavo...

A Pes?

Zarazil sa – no zmätený - cítiac i to, čo predtým – ľahol, otočil sa (na chrbát) a odhalil ešte viac, ešte i brucho: „milujem Ťa a vzdávam sa Ti“.

 Ale dá sa to spojiť naozaj?

***

Mačka má môj obdiv. A Pes – Pes to teda pokašľal.